Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Hlasy z domova |
| Autor : | J. K. Matejov. |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Modlime sa: Aby Boh pomáhal Cirkvi podľa všeobecných a zvláštnych úmyslov Sv. Otca. |
| Text článku : | Hlavný úmysel Apoštolátu modlitby na január. Nórsky spisovateľ Bjorson má peknú rozprávku. Je noc. Studená, divá. Tam vonku zúri víchor. Z času na čas zatrepe dverami, akoby sa zbojníckym spôsobom chcel dnu vlámať a všetko vyplieniť. Potom zaklope a piští po oblokoch a o chvíľu lomcuje a práska po povale. Všetko mu zavadzia. Do všetkého sa zaprie. A so všetkým sa borcuje. Nie, ani psa je nie hodno vypustiť von — myslí si tam dnu v chudobnej chalupe úbohá žena a z času na čas priloží na oheň, pozrie sa na svojich päť malých deti, ktoré na veľkom starom slamníku ležia na zemi. Potom si hlboko i úzkostlivo vzdychne, hodí sa pod kríž na kolená a modlí sa, ako sa len ustarostené ženy vedia modliť v šialenom napnutí a vyčkávaní. Myslí na svojho muža. Ah Bože, či je ešte živý? A či sa vráti? Kedy? Čo by si tak počala bez neho? A vidí more, člnok, rybára. Vidí, ako zápasí na život a na smrť s divými vlnami. A vidí tých, ktorí už o takýchto hrozných chvíľach prišli o život. Chudák sused. Ah, ešte dobre, že mi prišiel na rozum — ďakovala P. Bohu. A myslela si na jeho vdovu, ktorá opustená a chorá leží doma. Aby si nezabudla ju navštíviť — prikazoval jej muž, keď odchádzal. A bola by asi zabudla, ak nie ten víchor a s ním spojené strašné myšlienky. Nuž pravda, je už noc. Ale pozrieť ju musí. Nevedela by si to odpustiť. Prežehnala sa. Hodila na seba starú, ale teplú šatku a utekala. Zaklope na oblok, na dvere. Ticho. Tak sa zdá, že spia — myslí si v sebe. Ale, keď je už tu, tak už len pozrie. Otvorí dvere: Daj Pán Boh dobrý večer! Ticho. Ani chorá nič nestone. Len deti ticho, zdĺhavo dýchajú. Zasvieti. Jej prvý pohľad padá na chorú. Mŕtva. Leží len tak. Ani nezakrytá. Koberec, čo mala, tak sa zdá, v poslednom okamihu hodila ešte na deti, aby nepomrzli. Tým je teplo a spia. Ani snáď nevedia, že sú už bez matky. Zima! — strasie ju. Oheň už vyhasol. A snáď aj tá myšlienka na tú mŕtvu a na tú biedu ju mrazí. Ale čo s tými deťmi? Dve. A jedno menšie, ako druhé. Nie, nie. Boh uchovaj. Takto ich nemožno nechať. Zakrútila ich do koberca a vzala so sebou. Kde vyžije päť, vyžije i sedem. Rozospaté deti sa pustili do plaču. Ale keď poznali svoju susedu, pomaly sa utišili. Ah Bože, len ten môj muž, aby sa veľmi nezdržal — vzdychla si úbohá žena a zverila všetko na Pána Boha. Bolo už dávno po polnoci, keď doma všetko usporiadala. Dvere vrzli. Snehom, vodou a ľadom ušľahaný muž sa vrátil. Ah, chváľa Bohu, len že si prišiel! — volala žena plná radosti. Ja, ďakovať Bohu, som už doma — vydýchol si ten. Ale rýb nič. Len keď si ty doma. A čo, ako sa máte vy? My dobre. Ale suseda nám už umrela. A tie deti? Veď vieš. Sú už sirotami. Ale preboha, veď ich len vari nenecháme. Máš pravdu. Na to som už aj ja myslela. Bež pre ne. Aj na to som už myslela. Tak bež. Veď sú už tu — šepkala ticho, plná radosti, že to všetko tak dopadlo. Toto všetko je akýsi malý obraz toho, čo dnes prežíva Cirkev. Myslím, netreba veľa opisovať ten víchor, v ktorom žijeme. Veď hučí okolo nás. V základoch sa otriasa zem. A smrteľná úzkosť naplňuje národy, malé i veľké. Lebo nikto nevie, čo bude zajtra. A každý má ten pocit, že je na kocku hodené všetko. Minulosť i budúcnosť. Keď ľudia myslia na Cirkev, obyčajne myslia na kostoly, kaplnky, kríže, sochy, cintoríny, umelecké pamiatky atď., ako čo by Cirkvi hlavne len o to išlo, a zabúdajú, že je Cirkev nie pamiatkový úrad, ani muzeálna spoločnosť, ani umelecký ústav, ani devociálny obchod, ale Cirkev je matka a matke vždy ide v prvom rade o deti. A o to ide teraz i Cirkvi. Deti. Koľko ich to mala tá dobrá rybárka? Päť svojich. A dva cudzie. Dobrotivý Bože! Ale koľkože ich má Cirkev? Milióny a milióny. A všetko v tom najväčšom nebezpečenstve. Na mori. Vo víchri. O hlade. V zime. Všetko v zápase medzi životom a smrťou. Potopili sme nepriateľskú nákladnú loď. Viezla vojsko. Všetci sa potopili — hlási rádio s radosťou zo dňa na deň. Zostrelili sme tridsať nepriateľských lietadiel. Mužstvo zahynulo — hlási druhá správa. Naše tažké lietadlá napadli mesto. Veľký požiar. Horí už piaty deň — chvália sa iní. Nepriateľ mal neslýchané straty. Dva milióny tristošestdesiat mŕtvych. Dvestopäťdesiat zajatých. Asi pol milióna ranených. Stotridsaťtisíc zajatých — hlási nová správa. Takto to ide zo dňa na deň a z roka na rok. Tretí, štvrtý i piaty rok. Iba Cirkev spína ruky a v slzách odrieka svoje boľavé modlitby: Dokedy, o Pane? Dokedy? Prestaň trestať, zmiluj sa. Veď vidíš. To všetko sú moje deti. I tie na mori. I tie na suchu. I tie v Rusku. I tie v Nemecku. I tie doma. I tie na bojišti. I padlí. I ranení. I zajatí. I stratení. I víťazní. I premožení. I tí nevinní. I tí hriešni... Moji sú katolíci. A moji sú i tí ostatní. Moji sú všetci, čo trpia. Veď Ty si nariadil, aby bola ich matkou... Takto sa stáva katolícka Cirkev dnes sedembolesnou matkou. Stojí na Golgote trpiaceho ľudstva a trpí s trpiacimi, plače s plačúcimi a krváca s krvácajúcimi. Kostoly? Dajú sa vystavať. I sochy, obrazy budú. I cintorínov bolo a bude dosť. Ale vzkriesi tie milióny mŕtvych? Kto vráti naspäť matkám a rodičom synov? Kto vráti ženám mužov a deťom otcov? Kto vylieči milióny ranených, zmrzačených, krivých, slepých kyptavých, dokaličených? Kto vynahradi ich utrpenie a muky hladujúcich, nahých, domova a rodiny pozbavených? Moje deti! — vzdychne si Cirkev znovu a znovu. Moje nešťastlivé, úbohé deti. Stá, tisíce, milióny pomocných rúk by potrebovala, aby ako-tak uľahčila aspoň to, čomu sa v nekonečnom mori tejto biedy uľahčiť dá, a niet ich, lebo všetky práceschopné ruky sú zaujaté — vojnou. Biť. Pomstiť sa! Zabíjať! — to je dnes heslo dňa a v jeho kriku od Západu až po Východ od Juhu až po Sever stráca sa každý iný hlas. A najmä hlas lásky, porozumenia a pokoja. Ah moje deti! — vzdychá si Cirkev. A keby vedela závidieť, závidela by statočnej a hrdinskej nórskej rybárke, lebo keď i bola ustarostená a chudobná, ale jej deti mali otca, mali matku, mali teplú izbu a spali v pokoji. Pokoj! Aké nič to pre toho, kto ho má. Ale aká nekonečná vec pre toho, kto ho nemá. Pokoj. To je rodina, život, chlieb, istota, poriadok. To je otec, matka, deti, cukor, múka, teplá káva, mlieko, radosť, smiech, spev, kamaráti. Deti moje, deti! Aká by bola šťastlivá, keby vám ho mohla dať, — túži a modlí sa Cirkev každý deň a na každom svojom kroku. A je pre Cirkev ešte i niečo strašnejšieho Nevinné deti vo Fatime*), ktorým sa P. Mária zjavila a predpovedala im i hroznú svetová vojnu, ak sa svet nepolepší, videli na bojišti a v rúcaninách domov umierať milióny. A vela, veľa z nich padalo do pekla — hovorili deti s hrôzou. Peklo! Aké to hrozné i povedať. A predsa aké ukrutne prirodzené. Veď kde vlastne by aj mohli ísť? Koľkíže z nich umierajú v stave milosti? Koľkí z nich boli na spovedi? A kedy? Koľkí sa dobre spovedali? Koľkí naozaj zo srdci oľutovali svoje hriechy? Koľkí z nich chodili do kostola? Koľkí sa modlievali? Koľkí žili čestne a slušne, po kresťansky? O Bože, nuž kdeže mohli ísť? Peklo. Ako chytro sa o ňom presvedčili i tí, ktorí v neho nikdy neverili. Ale matka je matka. Čo všetko by vdačne obetovala Cirkev, keby ich mohla zachrániť. Ale akože zachrániť toho, ktorý sám seba zachrániť nechce. A tu je vrchol bôľu i starosti Cirkvi. Potrebovali by sme zázrak, a zázraky robi len sám P. Boh a tí, ktorí sa vedia dobre modliť, a tak vedia donútiť P. Boha k tým zázrakom. Ano. I teraz potrebujeme zázraky. Lebo ľudské sily už prestali dávno. Sv. Otec, rybár rybárov volá nás k modlitbe. K veľkej, spoločnej modlitbe. Myslí na rozbúrené more. Myslí na výchor, na zimu, na sneh, na laď, na fujavicu. Myslí na svoje deti i na cudzie. Vystiera nad ne svoju ochrannú i žehnajúcu ruku a s matkou Cirkvou spoločne sa modli za ne. I my s nimi. A modlíme sa najvätejšiu modlitbu sveta. Modlitbu trpiaceho ľudstva na prahu nového roku. I nového života. Aký bude? Aký si vymodlíme! *) Fatima, portugalské mesto. Roku 1917 sa tam zjavila P. Mária trom deťom. Predpovedala koniec prvej vojny a predpovedala im i druhú vojnu „za budúceho pápeža," ak sa svet nepolepši a v obrazoch im ukázala i ohavnosť tejto nastávajúcej vojny. Videli spustošené štáty a mestá. Cesty preplnené utečencami, hladujúcimi a hynúcimi. A videli i milióny umierajúcich a do pekla padajúcich, zatratených, kedže umierali bez spovedí, bez pokánia a bez posväcujúcej milosti, v smrteľných hriechoch. Obšírnejšie viď: P. Jozef Weber, S. J., Fatima. Misijné kníhkupectvo, Nitra. |