Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. Sivčák. |
| Rok : | 1939 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Hromnička. |
| Text článku : | Za dedinou pod horou v malom domčeku ležala akási úbohá žena na chudobnom lôžku a triasla sa od zimy- Oči mala privreté a tielo sa už nestaraly o nič, čo sa dialo okolo nej. Prsia dýchaním pomaly vystupovaly a klesaly. A klesaly tak ťažko, beznádejne, ako by už naposledy. A zdalo sa, že sa už viac nepohnú ... Vzdychla ... Ťarcha pustoty ju tlačila, hatila jej dych, strach vyzeral z každého kúta a stonal, zavýjal... Smrť už číhala za dverami. Po chvíľke vyskočí a zdruzgoce zbytky úbohého života. „Kriste, smiluj sa!" Bola februárová noc. Na dvore hučalo, hvižďalo ... Bolestný jazyk prírody sprevádzal, či vysmieval sa z predsmrtného stonania úbohej ľudskej bytosti. Strhol sa víchor, besne hučal oknami a šarpal všetkým, čím sa len dalo. Hrozil, hvižďal, zúril. V takej chvíli človek cíti svoju ničotu. Tak by bol rád, keby nevidel tých mocných síl prírodných, tak by bol rád, keby nepočul zavýjania víchrov, tak by bol rád, keby necítil a nemyslel. A predsa prst Boží ukazuje na tie sily a zdá sa, že sám Boh hovorí: „Hľa, ja som Všemohúci, ktorý ničím a z ničoho budujem všetky svety, hľa, ja som, ktorý vôľou všetko sborím a stvorím ... Chorá sa netrpezlivo pohla na posteli. „Kriste, smiluj sa!" „Mária, Útočište hriešnikov, oroduj za nás!" V tejto pustote cítila sa osamotenou, ale predsa niekoho očakávala. Áno, on príde, príde ... Ale lieky už mi veru nič nepomôžu. Musím odísť, odísť ... Úbohá na syna čakala, pošiel do mesta po lieky. Chce zachrániť matku. Ale ona už neverí v nijakú pomoc. „Keby mi len hromničku mal kto podať... Akosi sa nevracia ... Aspoň hromničku ..." „Ale čože to...?" Oči širšie roztvorila, obzrela sa po izbe. „Vlci... vlci.. ." Áno, jasne bolo počuť zavýjanie. Keď januárové mrazy boly veľmi ostré, vyhladnuté beštie opovážily sa napádať i ľudské príbytky. Vtedy zavýjaly pod oknami neprestajne, prenikavo, že až vlasy dupkom stávaly. Psi ježili srsť a od strachu skrývali sa v domoch. Strach a hrôza opanovaly celú dedinu. Stretnúť sa s takým rozzúreným hlúčkom vlkov bolo najväčším nebezpečím. Preto ľudia radšej ani z chalupy nevychodili. Dediny vyzeraly ako vymreté. Nikde ani slychu o ľudskej síope, ani o chodníčkoch. Všade kam len oko dozrelo, bol iba sneh a sneh. Snehová mátoha túlala sa po zasnežených poliach, svádzajúc ľudí na falošné cesty. Len jednej noci, a to noci Matky Božej Hromničnej neopovážily sa stáda vlkov priblížiť k chalupám, ale iba zďaleka, z hlbokých lesov doletovalo k ľudským ušiam neprestajné ich vytie. Hovorí sa, že hromničná Matka Božia so zapálenou hromničkou obchádza v tú svätú noc ľudské obydlia a odháňa krvilačnú sberbu. Áno, áno, zaiste vlci... Úbohý Janík, moje dieťa! Ustarostená, chorá matka zabudla, že práve dnes je tá svätá noc hromničnej. „Matka, nič sa tvojmu dieťaťu nestane, Hromničná Matka ho ochraňuje!" Zadychčaný vpálil do izby. Líca červené, oči žiariace ako iskry. . „Vyzdravieš, drahá mamička, tu je medecína", hovoril plný radostnej nádeje. „Došiel si, došiel... myslela som, že azda vlci - ale, chvála Najsvätejšej Panne, tu si..." „Ach, mama, vidíte, som celý zdravý. Videl som Ju so žiariacou hromničkou v ruke, videl som Ju na vlastné oči. Odháňala vlkov." „Kto, môj synku, kto?" „Mamička, veď dnes je noc Matky Božej Hromničnej. Najsvätejšia Matka odháňala vlkov, aby sa mi nič zlého nestalo, aby som ťa miloval, aby som ti v starobe bol pomocou." „Ó, Najsvätejšia Matko, ďakujem Ti, že nás tak miluješ, nás opatruješ, brániš nás." „Synku, drahé dieťa, už ma ty nebudeš opatrovať, Najsvätejšia Matka volá ma k Sebe. Ona bude odteraz jedinou tvojou Matkou ... ja musím odísť ... odísť ..." „Matko!" „Janko! hromničku mi podaj, tam nad posteľou visí pod obrazom Najsvätejšej Panny ... Hromničku mi podaj." „Hromničku!" Dal jej ju do trasúcej sa, suchej a bledej ruky... Kŕčovite ju uchopila. „Pod ochranu Tvoju utiekame sa, Svätá Božia Rodičko!... so Synom Svojím nás smier... Synovi Svojmu nás obetuj ..." Vybledlá, trasúca sa dlaň držala túto hromničku, sviecu Márie, Útočišťa hriešnikov ... Pri smrteľnom lôžku matky kľačala sirota, zemskou matkou oddaná Matke Nebeskej. - Ó, Matka naša, Útočište hriešnikov, prijmi nás biednych pod svoju ochranu, bráň nás od každého zla. Svetlom svojej hromničky nám ukazuj cesty, kadiaľ naše duše majú kráčať ku Kristovi!... |