Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | Ján Sivčák. |
| Rok : | 1938 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Či už posledná hodina sv. Cirkvi? |
| Text článku : | Dokončenie. Ešte dnes ťažko je predvídať, ako sa budú vyvíjať veci v Spojených štátoch, ak ide o zmenu sociálneho systému v tomto kraji, ale už dnes možno s istotou predvídať, že katolícke náboženstvo odohrá v sociálnom prelome Ameriky dôležitú úlohu. Americký katolicizmus v organizačnom odbore nadobúda neustále väčšieho a väčšieho rozmachu. Je to nezvyčajná udalosť v histórii sveta, že kraj, v ktorom žijú spolu všetky národy a rasy vo svojich snahách po reforme spoločenského systému počíta a spolieha sa tak veľmi na katolícke učenie, hoci tvoria len malú menšinu. Spojené štáty pod vplyvom verejnej mienky, pochádzajúcej od katolíckej Cirkvi sú stále kritickejšie k šovinizmu národných socialistov Hitlerových. To, čo sa deje v III. ríši, to nie je už len bojom s katolíckou Cirkvou, ale so základom celej katolíckej kultúry. Veď učenie Rosenberga a Hannera, oslavujúce novopohanské mýty, ani nespomínajúc fantastické výmysly manželov Ludendorffových, útočia na samú postavu Spasiteľa sveta, usilujúc sa vsugerovať zástupom, že kresťanstvo je nadmieru presýtené židovskými prvkami a preto nezodpovie germánskej rase. Tvorcovia novopohanstva dokazujú, že nordická rasa bude sa len vtedy normálne rozvíjať, keď sa vraj vyslobodí z otrockého povedomia, ktoré ľudskej duši vnucuje kresťanstvo. Učenie Cirkvi o dedičnom hriechu je (podľa mienky vodcov nemeckého novopohanstva) čímsi ľudskú bytosť tak uponižujúcim, že už od základu znemožňuje plný vývoj všetkých prirodzených ľudských síl. Preto hlásajú oslobodenie sa od Ježiša Krista. Zrejme, že je to luciferstvo, oblečené do jemných foriem pseudovedeckých požiadavkov rasizmu. To, čo hlásajú nemeckí narkomani, je ešte o niečo horšou otravou, ako je zjavný a brutálny boj nemeckých bezbožníkov. Oni nezostanú pri popieraní náboženského prvku v človekovi, ale idú ďalej, hlásajúc nový kult falošných bôžkov, kult krvi, pôdy a rasy. Tí, ktorí dúfali, že po Musoliniho návšteve, v Nemecku aspoň sa zmierni penasledovanie katolíkov, sklamali sa. Onedlho po odchode Musoliniho minister osvety zakázal v školách vyučovanie náboženstva. Zpočiatku sa zdalo, že hitlerizmus ostane pri politike a národohospodárstve. Ešte 11. marca 1933 veľké manifestácie národných socialistov boly spojené so slávnostnými bohoslužbami. Preto aj sv. Stolica uzavrela s Hitlerom konkordát 1935. Až v posledných rokoch vodcovia hitlerizmu, podľahnúc našeptáva-niu pochybných učencov á la Alfréd Rosenberg, začali meniť národno-socialistické hnutie v akúsi potvorskú proticirkev, akúsi novopohanskú sektu. Musolini, rozvážnejší a chápajúci dobročinný vplyv katolíckeho náboženstva na spoločenský život, nemôže schvaľovať protikresťanskú taktiku hitlerových nacistov. Zaiste vo svojich rozhovoroch s Hitlerom dal mu to vycítiť, že táto taktika má byť zmenená. Národný socializmus má teraz do výberu, alebo pôjde ďalej po ceste bojov proti Cirkvi, zamotaný do mánie novopohanstva a vtedy, ako to už ľahko predvídať — privedie Nemcov do chaosu alebo zostane len pri svojej úlohe, t. j. pri poetických a hospodárskych problémoch a Cirkvi dá pokoj. V tom druhom prípade národnosocialistické hnutie bolo by aspoň na niekoľko rokov uchránené od vnútorného rozkladu. Hoc je Cirkev tu i tam prenasledovaná, predsa v celej svojej pôsobnosti veľmi sa vzmáha. Veď za posledných 50 rokov tak mnoho pohanov sa obrátilo v Cíne, že keby sme ich pospolu shromaždili, utvorili by už skoro tak veľký štát, ako naša republika. To len v Cíne! Ale čo v Afrike medzi černochmi, v Amerike a inde? Kto slýchal tak sprosté krákoriť, keď sv. Cirkev tak nádherne sa obnovuje?! Či nepamätáte, s akými kráľovskými poctami prijímalo v Paríži a Lisieux tajomníka sv. Stolice, kardinála Paccelliho, slobodomurársko-socialistické Francúzsko! Či nič ste nepočuli o skvelom rozkvite náboženského ducha v Portugalsku, v štáte donedávna známom len z krvavých atentátov a revolúcií ? Či sa ešte nedostala k vám zvesť o skvelých činoch sociálnych, vykonaných na podklade pápežských encyklík v skromnom Rakúsku? Či nevidíte, akú veľkolepú úlohu odohrala Cirkev katolícka po komunistickej revolúcii v Maďarsku ? Tohto roku bude v Budapešti svetový eucharistický kongres. Už dnes sa buduje nové mesto s vyše 800 domami, ktoré budú slúžiť najprv zahraničným hosťom ako hotele a po kongrese budú odovzdané chudobnému obyvateľstvu. Teda vidíte, že aj my, katolíci, vieme, nakoľko je nám to možné, humanitne pracovať. Doterajšie úspechy politikov a štátnikov, aby zaistili na zemi pokoj a blahobyt, sú tak nepatrné, že oči sveta mimovoľne sa obracajú k prameňu tej moci, ktorá je podkladom i politiky i hospodárstva, t. j. obracajú sa k morálnej mocnosti. A preto Cirkev ziskáva na význame. Ona dáva ľudstvu pravidlá života, opreté na najtrvalejší základ, akým je svedomie človeka. Ale pamätajme, že sme spoludedičmi tej Cirkvi a spoluzodpovední za jej osudy! Musíme účinne spolupracovať, aby sme Cirkev upevnili, rozšírili, zvelebili. Najmä dvoma ctnosťami sa má vyznačovať katolík v dnešných časoch. Prvou je ctnosť mužnosti, a ak chceš, dokonca katolíckeho a hrdinského pohŕdania utrpením a smrťou. „Vy psi naničhodní! Azda len nechcete večne žiť na zemi!" kričí Fridrich II. vojakom zbabele utekajúcim pred nepriateľom. Sú to slová neznaboha, slová hrubé, bezočivé, ktoré by sa tu nemalý ani opakovať. Ale je v nich aj mnoho pravdy. Predsa nemôžeme žiť večne na zemi! Či nie je lepšie žiť hoc jeden deň ako hrdina alebo mučeník, ako viesť dlhý život nemajúci ceny. Na odvážnom, bezzištnom priznávaní sa k Cirkvi a Kristovej veci spočíva prvá a najvážnejšia ctnosť kresťana. Tajomstvo však druhej ctnosti, potrebnej v dnešných časoch, tkvie v sebaobetavosti za dobro bližných bratov katolíkov. Slávna katolícka spisovateľka Alja Rachmanová hovoriac o smrteľnom zápase kresťanstva s boľševizmom uvádza v diele: „Továreň na nových ľudí, skromnú postavu profesora Zavadovského," Každého dňa profesor Zavadovský stával pred boľševickým väzením, aby doručil úbohému uväznenému profesorovi Ivinovi malý balíček živnosti. Bol to čin na oko veľmi skromný, ale vskutku heroický. Po prvé musel často dlhé hodiny čakať na mraze, kým mu niektorý strážnik z väzenia ráčil prijať balíček. Po druhé mohol byť profesor Zavadovský istý, že boľševici dobre si všimli a dobre zapamätali tých všetkých, ktorí profesorovi Ivinovi, bývalému ministrovi boľševikmi nenávideného Kolčaka odvážili sa milosrdný skutok preukázať. ----------- Kto svoju vieru neohrožene vyznáva pred ľuďmi, toho Boh vyznamenáva na zemi i po smrti. (Podľa P. kat. č. 46, XLIII, R. P. č. 11 a iných podáva |