Vyhľadávanie v zozname kňazov
 |
|
Iné mená:
Používal pseudonymy A. Sytniansky, Argus, Slávomil Lipovský a značku A. T.Tituly:
organizátor literárneho života, náboženský spisovateľ, redaktor, prekladateľ, prírodovedec, botanikŽivotopisné dáta:
* 9. novembra 1841, Svätý Anton, okr. Banská Štiavnica – † 28. októbra 1916, Sása, okr. ZvolenŽivotopis:
Študoval na gymnáziách v Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici, kde aj absolvoval teológiu v biskupskom seminári. Za kňaza ho vysvätili v r. 1867.Bol kaplánom v Tajove, Prievidzi a Oslanoch, odkiaľ sa vrátil do Prievidze, kde popri kňazskom povolaní učil na tamojšom piaristickom gymnáziu. Pôsobil ako kaplán v Detve, od r. 1878 ako farár v Bacúrove a od r. 1893 v Sáse.
Už v mladom veku sa prejavil ako epigónsky básnik doznievajúceho romantizmu. Písal príležitostné básne vlasteneckého a národného rázu. Verše publikoval v časopisoch (básnická zbierka Vesna zostala v rukopise). Oveľa väčším prínosom pre slovenskú literatúru bola jeho vydavateľská, organizátorsko-redaktorská, teoretická a kritická činnosť. V r. 1868 usporiadal a vydal básne Jána Capka-Znievskeho Sirôtky. O dva roky neskôr prišiel s vydaním almanachu Tábor (bol jeho zostavovateľom, spoluautorom a redaktorom), v ktorom uverejnil práce významných predstaviteľov staršej štúrovskej i nasledujúcej generácie. Miesto v ňom našli príspevky básnické (J. Botto, B. Klein-Tesnoskalský, I. M. Korauš, J. Kráľ, D. Maróthy, B. Nosák-Nezabudov, V. Pauliny-Tóth, A. Sládkovič, J. Slota atď.), prozaické (Š. M. Daxner, J. Záborský, G. K. Zechenter i ďalší) aj literárno-biografický príspevok o Ľudovítovi Kubánim od P. Kellnera-Hostinského. Almanach, predstavujúci reálny obraz našej literárnej situácie z konca 60tych rokov, je posledným kolektívnym prejavom slovenského romantizmu. V tomto období vydal spolu s P. Dobšinským 2. zväzok Slovenských povestí (1872) a samostatne Zechenterovu Lipoviansku mašu (1874). V r. 1871 sa stal redaktorom a vydavateľom beletristického časopisu Orol. Na jeho stránkach uprednostňoval prózu a poéziu starších štúrovských romantikov pred tvorbou členov mladšej literárnej generácie, uverejňoval preklady z európskej, najmä slovanskej realistickej literatúry. Ako literárnu a kritickú prílohu Orla v r. 1873 vydával a redigoval Slovesnosť, kde publikoval aj svoje významné štúdie Pohľady na literatúry slovanské - Literatúra slovenská a Príspevky k náuke o prízvučných rytmických rozmeroch v slovenskom básnictve.
V r. 1878 mu nadriadený biskup zakázal redigovať Orla. Týmto činom sa skončila etapa jeho najaktívnejšieho pôsobenia v literárnom živote, do ktorého ešte sporadicky zasiahol v 90tych rokoch. Vďaka svojim organizačným a literárno-estetickým schopnostiam v ňom prakticky spájal epochy doznievajúceho romantizmu a nastupujúceho realizmu.
V čase, keď v kultúre nepôsobil, venoval sa geológii, najmä botanike. Spolupracoval s A. Kmeťom a so svojím mladším bratom Štefanom. Objavil okolo 100 druhov machu a 500 lišajníkov, zaoberal sa aj hubami a šípovými ružami. Zozbieral a zostavil cenné herbáre. Ako botanik sa stal známym aj za hranicami. Poéziu, literárno-kritické a teoretické state, biografické, cestopisné, hospodárske, náboženské, jazykovedné, národopisné, prírodovedné a vlastivedné články, kázne, preklady a správy publikoval od r. 1864 až do konca života v periodikách Junoš, Katolícke noviny, Kazateľňa, Literárne listy, Národnie noviny, Obzor, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Slovenské pohľady, Slovesnosť, Sokol, Vojtech a v kalendári Pútnik svätovojtešský. Súvekú náboženskú spisbu obohatil viacerými hodnotnými dielami. Spracoval osem zväzkov rozsiahlej práce Legenda čili Čítanie o svätých a vyvolených Božích (1889-1899). Napísal dvojzväzkové Dejiny svätej Cirkve (1890, 1895). Zostavil Cirkevný dejepis, ktorý vyšiel knižne až po jeho smrti v r. 1921, a modlitebnú knižku pre mládež Rajské kvietky (1890). Spolupracoval s Kollárom, T. Milkinom a F. R. Osvaldom na preklade Písma svätého do slovenčiny, časť z neho vyšla aj pod názvom Čítania a Evanjelia pre všetky nedele a sviatky... (1897). Bol horlivým národným pracovníkom. V Banskej Bystrici si ho tamojší seminaristi vybrali za predsedu národne orientovaného vzdelávacieho spolku Kolo a cirkevného združenia Boromejské bratstvo. V r. 1868 patril k zakladateľom slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, na ktorého základinu prispel čiastkou 100 zlatých. O rok neskôr neúspešne kandidoval za Slovenskú národnú stranu vo voľbách za poslanca Uhorského snemu v Nemčianskom okrese. Bol jedným z iniciátorov vzniku Spolku sv. Vojtecha, členom jeho výboru i okresným konateľom v Prievidzi. V r. 1872 s M. Mudroňom a F. V. Sasinkom založili Prvú prievidzskú sporiteľňu. Organizoval a viedol aj tamojších divadelných ochotníkov. Svojou mnohostrannou činnosťou urobil pre rozvoj vtedajšej slovenskej kultúry a mravnú výchovu ľudu skutočne veľa.
Pramene:
Slovenský biografický slovník VI. Martin 1994, s. 131-133; Encyklopédia slovenských spisovateľov 2. Bratislava 1984, s. 207-208; Mráz, A.: Andrej Sytniansky v slovenskej literatúre sedemdesiatych rokov 19. storočia. Martin 1945; Parenička, P.: Andrej Truchlý-Sytniansky. Prievidza 1992; Bagin, A.: Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín. Bratislava — Trnava 1980, s. 112-113.Zobrazenie citátov ku kňazovi
Schematické zobrazenie pôsobenia kňaza:
| Farnosť: | Od: | Do: | Meno | Funkcia | Poznámka |
|---|---|---|---|---|---|
| Tajov | 1868 - - | 1869 - - | Truchlý, Andrej | administrátor | |
| Bacúrov | 1880 - - | 1895 - - | Truchlý, Andrej | farár | |
| Sása | 1895 - - | 1918 - - | Truchlý, Andrej | farár |