logo
bannermaria

Historický schematizmus slov. farností


Citáty k tejto farnosti:
Číslo záznamu : 9190
Meno farnosti : Kremnica
Pcmeno farnosti : kremnica
Názov knihy : Némethy, Ľ., Series parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum 1894, Ostrihom 1894.
Skratka knihy : nem1894
Strany : 366-367
Poradie : 115650
Citát : Körmöczbánya.
(Cremnicium, Kremnitz.)
Olim in ADioecesi in ADiaconatu Barsensi, VADtu Stae Crucis. Nunc in Dioecesi Neosoliensi, ADtu Barsensi, VADtu Körmöczbányaensi. Antiqua Parochia. Prima ecclesia certe arcensis erat, ad Stam Catharinam, quae jam saec. XII. aedificata. Ecclesiae ad Assumpt. B. M. V. saec. XIV. saepius fit mentio.1) Matricae ac 1674.

1317. et - 1318. occ. - Nicolaus, plebanus in Senicbana.
1391. occ. - - - - Joannes de Regiomonte, rector altariae S. Sigismundi.
1423. occ. - - - - Tenzel Petrus, rector altariae S. Laurentii.
1428. occ. - - - - Schentel Sigismundus, rector altariae S. Nicolai.
1446. occ. - - - - Nicolaus de 0dra, rector altariae S. Nicolai, una Canon. Olomucensis.
1547. Maji 1. - - - Klein Joannes.
1533. occ. - - - - Kreiszling Joannes.
- - - 1649. - - Missionarii e S. J.
1649. - - 1673. - - Ordo Sti Francisci.
1673. - - 1674. - - P. Vimmann Daniel, Ord. Sti Francisci.
1674. - - 1678. - - Delath Mathias, Ignatius, Canon. Poson. Abbas Sti Spiritus de Monostor.
1678. - - 1680. - - Dyrr Narcissus, Canon. reg. Chiemensis.
1680. Aug. 12. 1685. - - Bankó, vel Baník Andreas.
1685. Apr. 12. - - - Robik Aloysius, Joannss.
1712. - - 1716. - - Zlinszky Joannes, Ignatius.
1716. - - 1720. - - Schreter de Wohlgemuthhaimb Georgius, Carolus.
1720. Maji 13. 1731. - - Beitel Joannes, Josephus.
1731. Oct. 25. 1733. - - Vabornik Hieronymus.
1733. Dec. 12. 1739. - - Pierscs Paulus.
1739. - - + 1763. Febr. 21. Kiovszky Michael, SS. Theol. Doctor, Abbas B. M. V. de A1mád.
1763. Apr. 15. 1785. - - Ocsovszky Georgius, Praepositus B. M. V. de Topissa.

1) In Ecclesia B. M. V. quae nunc deservit instar parochialis, pluria erant altaria fundata, ad quae altaristae ordinarie obtulerunt sacrificia. Evangelici mature hic nidum invenerunt, jam 1558, 1577 et 1580. synodus celebrarunt. Visitator a. 1561. adnotavit, quod tunc ecclesia Stae Catharinae et illa in civitate igne consumptae exstiterant. Campanam magnam, clara voce sonantem, cives fudere curarunt. Germani tunc duos haberunt concionatores, Casparum et Urbanum, proprius slavorum autem erat Michael Nagy-Kürthi. Ministri acatholici nominetenus noti sunt: 1563. Ulricus Cubicularius (Kammerer) Erasmus Sebaldus Cremniciensis. 1569. Valentinus Melczer in arcis templo 1626. sepultus. 1590. Andreas Veringer, 1591. Joachimus Golcz, 1606. Michael Nartikovius, 1620. Joannes Lazius. 1627. Joannes Ulsperger, 1635. Michael Krum, 1666. Theodosius Primer, 1666. Joannes Georgius Graff. 1672. die 6. Oct. Ecclesia clausa, et 1678. die 26. Oct. catholicis tradita est. Historia ecclesiastica l. r. ac montanae civitatis Cremniciensis publicata est in Schemat. hist. Dioec. Neosoliensis 1867. 283.

Číslo záznamu : 9668
Meno farnosti : Kremnica
Pcmeno farnosti : kremnica
Názov knihy : Némethy, Ľ., Series parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum 1894, Ostrihom 1894.
Skratka knihy : nem1894supp
Strany : 1057
Poradie : 234580
Citát : Körmöczbánya.
1317-1337. occ. Nicolaus plebanus de Cremnicz: „In Sanisbana“ deleatur. 1697. occ. Kaprini Joannes.

Číslo záznamu : 27451
Meno farnosti : Kremnica
Pcmeno farnosti : kremnica
Číslo knihy : 1044033
Názov knihy : Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov banskobystrického biskupstva. Samizdat, 1976
Skratka knihy : Zar1
Strany : 230-252
Poradie : 840
Citát : Kremnica
Miesto zašlej slávy leží v údolí na rozhraní Tekova a Turca. Jeho sláva bola v zlate a striebre, ktoré sa tu dolovalo. Kremnické dukáty boli známe v celej Európe. Dnes je banícka prevádzka zastavená.
Samo mesto pozostávalo z domov na námestí, počtom 36, a zámockého traktu. Bolo opevnené múrom, ktorého časť stojí. Ostatná časť bolo predmestie. Vnútorná časť bola privilegovaná Nemcom, ktorí sa starali o ryžovanie zlata panovníkovi. Nepripustili do mesta človeka inej národnosti. Mesto bolo hlavou banských miest, jeho poslanci sedávali na sneme za budínskymi. Malo vlastné súdnictvo a magistrát, od ktorého sa dalo odvolať iba ku kráľovskému súdu. Malo jus stipuli /kupci prechádzajúci mestom museli svoj tovar vyložiť na predaj/. Malo daňové výhody. Na banskú prevádzku potrebovalo aj širokú hospodársku základňu. Postupne si získalo všetky okolité dediny. Bolo bohaté a mocné mesto. Panovníci ho podporovali a chránili. Bolo však lákadlom aj pre dobrodruhov a povstalcov zo 17. st., ktorí sa chceli obohatiť jeho zlatom. Turci sa tiež usilovali získať mesto, ale tým sa to nepodarilo. Tá doba mesto veľmi vyčerpala. 18. a 19. st. bolo pre mesto rozvojom, ale nie veľkým, lebo zásoby rudy sa už vyčerpávali. V 20. st. zaviedli moderné metódy na získavanie zlata z jalovej rudy, ale náklady boli väčšie ako zisk, preto po r. 1950 postupne zastavili ťažbu v baniach. Zo starej slávy ostala iba mincovňa.
Farnosť je starobylá. Vznikla spolu s mestom. Spomína sa v páp. decimačných protokoloch. Pazmáňov katalóg ju pozná ako exemptnú faru. Keďže Nemci, ktorí pri banskej prevádzke hrali prvoradú úlohu, vyvyšovali sa nad iné národnosti a nechceli ani v náboženstve žiť s nimi v jednote, preto bola vytvorená pre slovenskú národnosť slovenská farnosť, ktorá sa združovala pri kostole sv. Alžbety. Jej počiatky nie sú jasné, ale v dobe reformácie už normálne fungovala. Po reformácii ju spravovali františkáni. F Kiovský sa neznášal s rehoľou, preto žiadal, aby sa fara zrušila a spojila do jednej. Stalo sa tak so súhlasom OAB r. 1753. Bohoslužby pre Slovákov začal vykonávať slovenský kaplán. Bola to asi už aj požiadavka etnická, lebo nemecký živel sa zmenšoval a slovenský vzrastal.
Bohatstvo, ktoré si niektorí pri baniach získali, im umožňovalo zakladať fundácie za slúženie sv. omší za banské požehnanie, alebo za duše zomrelých dobrodincov. Preto vznikli „altárie“, ktorých správcovia boli povinní slúžiť istý počet omší v týždni. Tieto všetky zanikli za reformácie, keď lakomí ľudia rozchytali fondové peniaze.
Keď sa začalo šíriť Lutherove hnutie, v Kremnici sa u bohatých Nemcov hneď ujalo. /3/ Nemci boli živnou pôdou pri šírení Luterovho hnutia v počiatkoch. Už r. 1522 mal u nich Luter prívržencov. Poprednými šíriteľmi nových myšlienok boli Konrád Kordatus a Ján Kresling. /4/ Vrchnosť sa stavala spočiatku odmietavo voči týmto reformačným snahám, prichádzajúcim z Nemecka. Mestá boli napomínané aj panovníkom, aj OAB, aby všetko bolo zachované podľa starého poriadku. Bolo hlásané heslo: Lutherani comburantur! Podľa tohto však nik nezomrel. Hnutie sa však ujalo aj medzi pospolitý ľud, ktorý videl v ňom príležitosť, ako si zlepšiť svoje biedne hmotné postavenie. R. 1525 začali baníci vzburu. Panovník poslal palatína Verbőczyho a temešského župana Raskaiho, aby vzburu potlačili. Stalo sa tak vojenskou mocou. Vodcovia boli popravení, ale vzbúrenecká nálada zostala. /5/
29. aug. 1526 sa stala katastrofa pri Moháči. Na 150 r. ovplyvnila osudy Uhorska. Okrem dobrých bojovníkov tam zahynuli aj všetci vodcovia krajiny a biskupi. Krajina ostala bezradná. Nastali spory o trón a rozdelenie krajiny medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským. Snahy novotárov nemal kto usmerňovať a prúd sa valil ako záplave z rozvodnenej rieky cez pretrhnutú hrádzu.
R. 1528 Kremničania žiadajú od kráľovnej Márie nového kazateľa a v r. 1529 prichádza prvý luteránsky farár Achác Hensel.
0AB Várday sa snaží získať zblúdilých kňazov. Povoláva ich na synodu, ale oni nechodia. Píše listy mestám a žiada ich o pomoc. Mestá odpovedajú chlácholivým tónom, ale falošne. Z reformácie majú zjavný hmotný osoh: Kremničania roztavili monštranciu a zmocnili sa aj mnohého iného drahého kostolného náčinia. Keď mestskí kňazi na synodu neprišli, poveril OAB krížskeho F, aby previedol v Kremnici vizitáciu. Sám sa chystal prísť do mesta. R. 1532 dosiahol u Ferdinanda, že môže zakročiť proti Henselovi. Nariadil preto mestu, aby poslalo F na preverenie. Stalo sa však iné: Mesto Hensela nevydalo, ale prepustilo.
R. 1535 zvolal OAB synodu do Ostrihomu, na ktorej sa malo jednať o spôsobe nápravy mravov kňazstva. Kňazi z banských miest neprišli. OAB vyslal preto svojich splnomocnencov, aby sa pokúsili získať zblúdilých kňazov. Výsledok bol, že novotárski kňazi zadržali v Kremnici kontrasynodu, kde vyslovili požiadavok zaviesť nový poriadok. Všetky mestá sa majú podľa neho riadiť a odtrhnúť od Ríma. Ukázalo sa už vtedy jasne, že banské mestá sú pre katolicizmus stratené, omša, pôsty, celibát sú zrušené. Cirkevné fondy boli už zašantročené. Várday žiadal Máriu, aby nariadila Kremničanom vrátiť zhabané fondy, aby mal byť z čoho vydržiavaný farár.
R. 1542 Ferdinand nariadil Fr. Révayovi, aby trestal odpadlíkov od kat. viery a kacírstvo v krajine vykorenil. On však napred oboznámil banské mestá s obsahom kráľ. listu. Nastalo veľké zhrozenie, ale oni boli líšiaci a napísali OAB list, v ktorom sa stavajú do pózy najlepších cirkevníkov. R. 1546 kráľovskí komisári berú na zodpovednosť magistrát pre premárnené cirkevné fondy.
Várdayov nástupca OAB Oláh sa stáva horlivým obrancom kat. viery. Snaží sa obnoviť disciplínu kňazstva. Zvoláva synody, posiela archidiakonov na vizitácie. Do Kremnice prišiel Derecskey. Tu sa dozvedel, že banské mestá neprijímajú katolícku disciplínu a pridržiavajú sa augsburského vyznania, ktoré cisár v Nemecku povolil a tu nemôže zakázať. Derecskey o tom referoval Oláhovi, ktorý sa vtedy vo funkcii kancelára zdržoval vo Viedni. Oláh zvolal synodu do Kláštora pod Zmierom, aby to bolo kňazom bližšie. Konala sa 17. sept. 1558. Kňazi z banských miest však na ňu neprišli, ale 28. sept. zadržali trucsynodu, na ktorej sa opovržlivo vyjadrili o pápežovi. 1561 zadržal Oláh novu synodu, ale banské mestá na ňu nepustili svojich kňazov, že nemajú „salvus conductus“ a na ceste by sa im mohlo niečo zlého prihodiť. Poslal k nim znova Derecskeyho, ako svojho osobného legáta. Ten ich však nepriviedol na pravú cestu, ba dozvedel sa od nich, že oni seba považujú za pravoverných a katolíckych za kacírov. Cisár Maximilián bol naklonený k reformačným snahám a prekážal Oláhovi, aby nemohol reformačné snahy uskutočniť, ako chcel. Kazatelia banských miest seba považovali za popredných cirkevných činiteľov. /7/
Žilinská synoda neznamenala mnoho pre Kremnicu, lebo prakticky mali už všetko v moci. Ba proti nej protestovali, že neboli na ňu pozvaní a tak znamená porušenie práv mestského patronátu. Novú vrchnosť neuznali a superintendenta nepripustili na vizitáciu. Seniorov si tiež vyvolili podľa vlastného dobrozdania.
Takto bola prakticky celá cirkevná správa v meste v rukách luteránov. O katolíkov sa starali iba františkáni, ktorých do mesta uviedol OAB Lippay r. 1649. Títo boli tiež obmedzovaní, lebo r. 1656 im nepovolili odbavovať pohreb v cintoríne. Od brány cintorína sa musel páter vzdialiť a pohreb dokončil ev. F. Preto katolíci žiadali pozemok na svoj cintorín. Táto žiadosť bola vybavená r. 1672, je to cintorín sv. Jozefa, dnes už zaplnený.
Rekatolizácia. R. 1673 muselo mesto vydať katolíkom zámocký a rýnocký kostol. Prišiel prvý kazateľ F Jakub Deláth, človek horlivý. Evanjelikom bol ponechaný špitálsky kostol, ktorý však užívali len do r. 1674. Potom ho dal F na rozkaz OAB Szelepcsényiho zapečatiť. Magistrát protestoval u cisára, lebo evanjelici nemali žiadneho bohoslužobného miesta. Mesto však hneď citovali pred delegačný bratislavský súd pre pletichy, ktorých sa dopustili v súvislosti s wesselényiovským pripravovaným povstaním. Keď sa však podrobili a kostoly ponechali katolíkom, fiškus stiahol žalobu. Pre evanjelikov bol ponechaný cintorín pri zámockom kostole. Mestský richtár a k nemu všetci patriaci dedinskí museli vydať reverz, že budú vo všetkom poslušní nariadeniam. Bolo nariadené, že všetky sviatosti a cirkevné úkony môžu vysluhovať len kat. kňazi.
Prvý F Deláth nemal ľahkú pozíciu. Mnohí sa mu stavali na odpor a robili prekážky. Musel dať preto uväzniť a zbaviť miesta rektora Sideriniho. Chcel zabezpečiť dve kaplánske stanice, ako bolo za evanjelikov, ale mesto mu to nechcelo schváliť. Cechy sa len pod pokutou zúčastňovali na procesiách. Funkciu slovenských farárov prevzali františkáni. Keď odišiel Deláth, OAB poslal Narcissa Dürra a žiadal, aby prijali za F Raindla a za slovenského F Adama Krausa. Mesto sa proti tomu postavilo a žiadalo, aby sa rešpektovali jeho patronátne práva. Dostali odpoveď, že patronátne právo je suspendované, lebo mesto je obvinené z velezrady.
Doba Tököliho
R. 1678 komisári Tököliho odobrali katolíkom kostoly. F Dürr musel odovzdať kľúče od zámockého a špitálskeho kostola. Od kostola na rýnku nemohol, lebo tie mali jezuiti, a tí ušli pred revolúciou. Katolíkom bolo sľúbené, že veci, ktoré do kostolov nadobudli, im budú vrátené. Vládli však len za 8 dní. Keď F potom žiadal od magistrátu kľúče vrátiť, robili mu ťažkosti. 1682 však znova prišiel komisár Géczy, ktorý v mene „náboženskej slobody“ odobral katolíkom všetky kostoly. Súčasne odobrali aj všetky kostoly na dedinách. Ev. F Reguli nedovolil pochovávať katolíkov, mŕtvoly museli odvážať na dediny. Katolíckych členov magistrátu prepustili.
Návrat kostolov katolíkom:
26. nov. 1683 po porážke Turkov a Tököliho veliteľ kremnickej posádky Pürsdörfer doručil magistrátu list gen. Rabattu, ktorý znel, že richtár musí ten istý deň vyprázdniť faru a školu pre katolíkov. Magistrát sa musí obnoviť v takom zložení, ako bol pred Tökölim. Keďže richtár zakázal kat. duchovným ísť pri pohrebe ďalej od brány cintorína, ani ev. F sa inak nepovoľuje. Tak, ako vysoko taxovali katolíkov pri úkonoch, tak budú aj oni taxovaní. Zákon, ktorí sami vyniesli, ich postihne /8/.
Doba Rákoczyho II.
Za povstania tohto kniežaťa mali sa náboženské veci riešiť pokojnou cestou a požiadavky vyplniť podľa počtu veriacich toho ktorého vierovyznania. Ev. F si však osobovali právo krstiť aj v iných farnostiach a tiež katolíkov. Kat. F Šomorjay podal s kostolíkom proti tomu protest u magistrátu. Prišla komisia, ktorá rozdelila kostoly: Zámocký a špitálsky evanjelikom a rýnocký a františkánsky katolíkom. Plat, ktorý mesto vyplácalo, mal sa rozdeliť rovnakou časťou medzi kat. a ev. F. Konfesie sa považovali za rovnocenné; pochovávať mohol ten, ktorému patril cintorín. Tak to trvalo do porážky Rákoczyho.
18. nov. 1709 prišli komisári gen. Heistera a odobrali kostoly evanjelikom. Kľúče museli hneď odovzdať, hoci žiadali, aby vec mohli predložiť cirk. zboru. Hlavného ev. F, ktorý si dovolil vyhrážať sa aj vtedy, keď sa už cis. vojsko približovalo k mestu, vypovedali v lehote troch dni. Tobiáš Spindler, slov. ev. F mohol ostať do mesiaca. Ev. si žiadali zvonenie, ale to sa im nedovolilo. Len jeden ev. kazateľ mohol ostať v meste, ale aj ten mal zakázané vychádzať medzi farníkov. /9/ Podľa štatistiky bolo v meste 3185 ľudí, z toho 1853 kat. a 1332 ev.
Z ďalších osudov farnosti treba poznamenať, že MR navrhovala, aby bola vo Švábe zriadená fara. Magistrát to neakceptoval a dôvodil, že zavedením farnosti by veriaci nemali výhodu, ba stratu, lebo by bola zavedená štóla, dokiaľ sú teraz od nej oslobodení. Náboženský život by bol býval ešte ovplyvnený piaristami, ktorých mesto chcelo uviesť ako vychovávateľov mládeže, čo sa však neuskutočnilo.
Kremnický farár bol akýmsi hlavným F, ktorému magistrát ukladal /r. 1628/ povinnosť, aby každý polrok vizitoval fary v Piergoch, Kunešove, Lúčkach, Sklenom, H. Štubni a Háji, ktoré všetky patrili mestskému patronátu.
Patronát. S privilégiami Karola Róberta dostalo mesto aj plné patronátne právo. Pri privilegovanom postavení cirkvi v stredoveku bolo to významné privilégium, na ktoré bolo mesto hrdé a bedlivo si ho chránilo. Keď OAB Szelepcsényi menoval sám F Dürra, mesto ho nechcelo prijať a protestovalo, poukazujúc na svoje právo. Farárov a kaplánov nielen volilo, ale aj dobre platilo. Počas reformácie patronátne sebavedomie mesta tak vzrástlo, že si osvojovalo biskupskú jurisdikciu. Kňazov ustanovovalo, dávalo príkaz nasťahovať, alebo vysťahovať sa. R. 1669 sa konala v Slov. Pravne synoda, na ktorú pozvali aj banské mestá. Kremničania nešli a napísali, že by im derogovalo zúčastniť sa na dedinskej synode, lebo sa cítia mať biskupské právo, „jus episcopale“. Podľa toho si aj počínali: Riešili spory duchovných medzí sebou a medzi farníkmi. Farníkov usmerňovali ku poslušností voči cirk. autorite a stíhali ich trestami, ak sa prehrešili. Kňazov aj odstraňovali. Svojich farárov, obvinených z novotárstva, vedeli chrániť aj pred mocou arcibiskupa. Reformačné snahy ako Nemci dôsledne presadzovali, za reformácie boli katolíci v meste skoro nemožní, ale rebéliu proti duchovnej vrchnosti nepripúšťali, ani nepodporovali. Hmotné zabezpečenie duchovných bolo dobré a nedovolili, aby trpeli ujmu.
Na svojom zemepanskom mestskom území zakladali nové fary a dostatočne ich dotovali. Založili fary v Krem. Baniach, H. Štubni, Sklenom, Kunešove, Lúčkach a Krahuliach. Po prevzatí hájskeho panstva prevzali aj patronát nad farnosťou.
Patronátna povinnosť nad mestskými kostolmi a farou bola totálna, nad dedinskými len čiastočná. Pre toto vznikali časté nedorozumenia. R. 1879 dalo mesto zrevidovať patronátne povinnosti a zostaviť nový katalóg zaviazaností. Treba na chválu mesta povedať, že patronátne povinnosti konalo vždy veľkomyseľne a ani vtedy nechceli cirkev ukrátiť, keď boli richtármi evanjelici, ako to bolo napr. pri renovácii zámockého kostola.
Po prezradení Wesselényiho povstania stratilo mesto patronátne právo. Magistrát síce o OAB protestoval, ale márne. Mestskí páni boli zainteresovaní na povstaní priamo, lebo mali hmotne povstanie podporovať, preto sa im dostalo biľagu zrady. Kráľovský fiškus len upustil od žaloby a citácie na súd, keď sa podvolili na okýptenie niektorých práv. Medzi nimi bolo aj suspendovanie patronátu. Tak sa vyhli bratislavskému delegovanému súdu niektorí senátori. Len r. 1791 MR vrátila mestu výkon patronátu v plnom rozsahu.
V 19. st. vznikajú spory o výkon práva. Počiatočná prax bola taká, že F volili kat. členovia magistrátu a ten ako celok ho prezentoval biskupovi. Keď sa neskoršie magistrát zapĺňal volenými členmi podľa polit. strán, začali si aj nekatolíci vindikovať právo voľby F, a to nielen mestského, ale aj dedinských. R. 1900 pri voľbe Briešťanského si vyhradzoval právo voľby aj Karol Raab ev. F v mene ev. členov magistrátu a Adolf Wilmann v mene izraelských. S touto záležitosťou sa muselo zaoberať ministerstvo kultu, ktoré rozhodlo, že sa má zachovať stará prax a F majú voliť len kat. členovia.
Patronát mesta trval do r. 1949, kedy bol podľa nových cirkevných zákonov, vynesených parlamentom ČSR zrušený.
Farský kostol sv. Kataríny Alexandrijskej stojí na zámockom vrchu, na severnej časti mesta. Je súčasťou zámku, mestského opevnenia, ako to bolo zvykom v stredovekých mestách. V prípade vojny bol posledným útočišťom posádky a skladom mestských cenných vecí. Má na niektorých miestach dvojitú hradbu. Prichádza sa naň od južnej strany mesta po schodišti. Od severu je vozová cesta, ktorá pred bránou prechádza ponad priekopu opevnenia. Kostol stojí uprostred tejto pevnôstky. Vôkol neho bol kedysi cintorín, ako to svedčia mnohé náhrobné kamene na stenách kostola. Rozmery: d. 34m, š. 20m, s kaplnkami 29m. Pôdorys lode je štvorcový. Dvoma piliermi je delená na dvojlodie. Pred svätyňou sa rozširuje o dve kaplnky a tento priestor vytvára zdanie priečnej lode. Svätyňa je polygonálna, zaklenutá kombinovanou hviezdicovo-sieťovou klenbou. Má 5 okien, vysokých, delených stĺpikom. Na severnej strane je nad sakristiou oratórium, ktoré je s kostolom spojené širokým oknom, deleným troma kamennými stĺpmi. Do sakrestie vedie portál s hruškovým kanelovaním. Víťazný oblúk jednoduchého profilu oddeľuje dvojlodie. V jeho strede sú dva štíhle piliere, ktoré nesú klenbu. Klenba je krížová, v prednej časti sieťovo hviezdicová. Jej rebrá vychádzajú z ružicových konzol. Piliere sú ozdobené novými sochami. Vzadu je kamenný organový chór, stojí na masívnych pilieroch, má krásnu novogotickú klenbu s kamenným zábradlím. Bol zhotovený r. 1885. Dovtedy bol tu drevený chór. - Všetko vnútorné zariadenie je nové, zhotovené pri renovácii r. 1885. Hlavný oltár je novogotický, skriňový, krídlový. Na bočnom oltári je starobylá socha Panny Márie. /Má 5 boč. oltárov/. Krstiteľnica je kamenná, zhotovená na spôsob kalicha, má letopočet: Die XXVIII augusti MDLXI. V západnom priečelí stojí veža, ktorá má ihlancovitý krov, ozdobený štyrmi postrannými vežičkami. Slúžila ako stanovisko mestských strážnikov. V nej nie sú zvony. V hradbách sú ešte dve veže, ako bašty. V juhozápadnej je umiestnený veľký zvon z r. 1588. V tejto veži sú aj hodiny a malý zvon na bitie hodín. Ostatné zvony sú zavesené v bašte nad schodišťom. V kostole sú krypty. Niektoré si privlastnili patricijské rodiny. Tri krypty boli pre verejné pochovávanie za značný poplatok.
Pôvod kostola. O pôvode sú rozličné dohady. Jeho štýl je neskorá gotika. Ako súčasť hradu musel byť však stavaný spolu s ním. Hrad bol iste stavaný spolu s mestom, lebo v nepokojoch a vojnách bola Kremnica lákadlom pre lesk zlata a musela sa zodpovedne brániť. Možno však predpokladať, že tu stál menší kostol, ktorý zbúrali, alebo použili pri stavbe terajšieho. Mohlo sa tak stať za Mateja Korvína, lebo tradícia hovorí, že za bojov o trón bol kostol od stúpencov Vladislava zničený a 1481-1491 bol obnovený a zväčšený. To potvrdzuje kameň s erbom Hunyadyovcov a rok vykresaný na ňom. Matunák sa domnieva, že kostol bol v dobe, keď budovali mestské hradobné múry, rytierskou sieňou a na konci 15.st. ho prestavali na kostol.
Z histórie kostola treba ešte poznamenať: R. 1526 na ciele moháčskeho ťaženia vzali z neho klenoty a z kaplnky P. Márie klenoty, ktoré tam mala ukryté rodina Langsfelderová. Po skončení náboženských vojen ho 22.9.1715 Lukáš Natali konsekroval. Do konca 19.st. bol však málo užívaným kostolom pre veriacich. Niekedy slúžil aj na iné ako bohoslužobné ciele. Keď však pre zosuv pôdy musel byť kostol na námestí zbúraný, tento kostol sa stal farským. V čase, keď sa to stalo, totiž na Vianoce 1879, bol zámocký kostol v úbohom stave. Už dávno sa tu bohoslužby nekonali. Bolo ho treba renovovať. Mesto zaistilo na tento cieľ 25.000 zl. Senát sa obrátil na prof. Imricha Steidla, ktorý renovoval košický dóm, aby previedol renováciu. Prišiel si kostol pozrieť a prisľúbil, že renováciu prevedie. Keď však, ani po dlhom čase neposielal kartóny, senát sa obrátil na staviteľa Františka Stornu. Ten bol ochotný renováciu previesť a žiadal za to 75.000 zl. Prácu začal na jeseň 1883. Predovšetkým zhotovil nový krov na kostole i veži. Behom renovácie sa ukázalo, že prác jesto viac, ako bolo rozpočtované a náklad sa zvýšil o 13.375 zl. R. 1885 strhli starý drevený chór a vystavali nový, štýlový, ktorý krásne zapadol do celkového vnútorného vzhľadu. Zhotovené bolo štýlové zábradlie vo svätyni. Nakoniec kostol vymaľovali, Storno svätyňu a jeho pomocníci loď. T. r. postavili aj oltáre, kazateľňu a organ. Na vnútorné zariadenie bolo vynaložených 3.256 zl. Na sviatok sv. Kataríny BBB Bende kostol konsekroval.
Kostol je skvostom gotického staviteľstva u nás. Bol často vyobrazovaný ako vzor gotiky. Vyvýšené miesto, na ktorom stoji, ho robí akoby korunou mesta. Vnútro dýcha starobylosťou predošlých vekov a slávy a pre súčasných veriacich je dobrou školou viery, nádeje a lásky. Hoci treba po strmých schodoch stúpať do neho, čo je tiež symbolom kresťanského úsilia po dokonalosti a namáhavá cesta spásy.
Rotunda sv. Ondreja. Na severnej strane pri zámockej vstupnej bráne stojí rotunda široká 7m. Má klenbu pravidelnej šesťcípej hviezdy. Jej rebrá sa zbiehajú do svorníka. Nad dverami je drevený chór. Na severnej strane je maličká sakrestia bez zariadenia. Dlažba je z pálených tehlových platní. Oltár je jednoduchý, barokového štýlu, na stene je na plátne namaľovaný obraz sv. Ondreja.
Pôvod kaplnky. Sú rozličné mienky o jej pôvode. Rozhodne však nepatrí medzi románske rotundy. Matunák sa domnieva, že to bola kaplnka komorského grófa a jeho družiny, kým bol postavený kostol. Pôvodne bola zasvätená sv. Michalovi. Nie je známo, kedy premenili titul. R. 1423 bol tu zabitý mešťan Fridolín, preto ju znova konsekroval sufragán OAB. R. 1431 sa muselo tiež niečo podobné prihodiť, lebo je znova konsekrovaná a v nej tri oltáre. Vtedy dostala sto dni odpustkov. R. 1476 na žiadosť krajčíra Jodoka udelili jej traja kardináli znova sto-dňové odpustky. Za časov reformácie slúžila ako zbrojný sklad. Po rekatolizácii ju zrenovovali viackrát a zaviedli v nej osobitné pobožnosti. Posledný raz je poznamenané, že sa tak stalo r. 1932, kedy ju dal F vyčistiť, lebo si tam urobil zvonár svoj sklad. Dal do nej zhotoviť novú sochu sv. Ondreja. Teraz je jej stav taký, ako bol predtým.
Kostol sv. Alžbety. Stojí na Dolnej ulici v rade domov. Je spojený s budovou bývalého chudobinca, teraz nemocnice. Jeho štýl je raná gotika. Dávno bol pri ňom cintorín. Svätyňa je polygonálna. Jej klenba je hviezdicová, rebrá sa schádzajú do svorníkov. Víťazný oblúk nemá, lebo svätyňa má s loďou rovnú šírku. Loď má krížovú klenbu s dvoma poľami. Rebrá klenby sedia v múre na oblých hlaviciach. Pri južnej stene je kaplnka Lurdskej P. Márie. S kostolom je spojená otvorom vyrúbaným v stene. Je to novší prístavok. sakrestia je štvorcová, zaklenutá krížovou klenbou. Hlavný portál je vysoký s lomeným oblúkom. Na jeho tympanone je namaľovaný obraz sv. Cyrila a Metoda. Vzadu drevený organový chór. Vo fronte je veža a v nej zvon. Má tehlovú báňovitú helmicu, pokrytú škridlicou. Vnútorné zariadenie je novogotické. – Kostol mal pôvodne titul sv. Kríža. Na oltári bol obraz sv. Heleny s krížom. Titul premenili na žiadosť magistrátu, keď r. 1715 Lukáš Natali kostol konsekroval. /HD františkánov./
Pôvod kostola. Niet dokladov, kedy bol postavený. R. 1382 už stál. V Kremnici sa udržuje tradícia, že je to najstarší kostol mesta. Bol vždy kostolom slovenských veriacich, ktorí boli v dobe rozkvetu mesta len druhoradými občanmi. Volá sa preto slovenský kostol. V minulosti, keď boli dve fary, bol farským kostolom Slovákov. Do r. 1889 sa viedli v ňom osobitné matriky. Kostol bol pôvodne bez veže. Túto postavili r. 1707 po požiari, pri ktorom z celého zariadenia kostola zachránili iba tri sochy. Aj zvony na zvonici sa roztavili. – R. 1902 kostol obnovili, zariadili novými oltármi. /Slováci na to ochotne obetovali, Nemci odmietli./ R. 1922 Ľ. Schrammek kostol vymaľoval. R. 1927 kúpili zvon.
Františkánsky kostol. Stojí na námestí v západnom rade domov. Jeho svätyňa je obdialníková, zaklenutá valenou klenbou. Okná má obdialníkové. Za priečelnou stenou je sakrestia. Nad ňou za oltárom je oratórium pre chór pátrov. Víťazný oblúk je polkruhový, zvýraznený pilastrovým murivom na stenách. Loď má krížovú klenbu s lunetami, ktorá stojí na vnútorných oporných pilieroch. Okná má len na kláštornú chodbu. Len dve okná nad organovým chórom dávajú priame svetlo. Chór je murovaný, postavili ho r. 1746. Dovtedy bol drevený. V priečelnej fasáde stojí nevysoká a neštýlová veža. Pôvodná bola drevená. R. 1706 ju vymurovali a 1763 zvýšili. Nie je symetrická s kostolom. V nej je zvon. Pod kostolom sú dve krypty, jedna pre rehoľníkov, druhá pre svetských. Hlavný oltár je krásna baroková práca. Dokončili ho r. 1711. Bočné oltáre sú štyri. /11/ Vo svätyni je asi 6m vysoký obraz Nanebovzatej P. M. Je to oltárny obraz zo zbúraného kostola.
Pôvod kostola. Začali ho stavať na náklad OAB Lippaya. 24. 2. 1653 bola posviacka základného kameňa, ktorú vykonal sám. Na nej sa zúčastnili aj inoverci. Potom všetkých pozval arcibiskup na kniežaciu hostinu. 1654 bola hotová svätyňa, v ktorej začali konať služby Božie. Kostol bol dokončený 1660. Posviacku OAB nemohol vykonať, lebo vypukla vojna. Kostol nechali neposvätený a posvätil ho r. 1715 Lukáš Natali. Pri tom posvätil aj 5 zvonov. Neskoršie prestavali dvere aj okná. R. 1702 – 1704 prestavali svätyňu tak, že čiastočne prebúrali zadnú stenu a na poschodí pristavanej sakrestie zriadili oratórium pre chórové modlitby rehoľnej komunity.
Dávno pomýšľali na zväčšenie kostola. Podarilo sa im to iba r. 1748, keď od vd. Kayserovej kúpili susedný dom za 2.600 zl. Z tohoto domu vybudovali kaplnku Loretánskej P. Márie. Je v nej cibóriový oltár. 9.9.1759 bola posviacka. Celebroval bojnický prepošt A. Majthényi. Kázali jezuiti z BB. Socha bola privezená z Talianska a posvätená priamo v Lorete. /12/ V kaplnke je obraz OAB Juraja Lippaya, de Zombor.

Poznámka:
Na námestí stál farský kostol Nanebovzatej P. Márie, ranogotický. Stál na mieste medzi morovým stĺpom a domom č. 3. R. 1560 mal len malú drevenú vežu. V tomto kostole boli altárie, ktoré nižšie uvádzame. Na jeho mieste vystavali v rokoch 1757 – 1766 nový veľký kostol. Tento po zosuve pôdy zbúrali r. 1880. Na hlavnom oltári bola socha P. Márie, ktorá je teraz v zámockom kostole. Za reformácie bola zamurovaná a našli ju r. 1673. Bližší popis pozri v SchH. Kostol bol krásne a umelecky zariadený. Niektoré kusy rozdali dedinským kostolom. Keďže však umelecké predmety boli veľmi veľké, nehodili sa všetky do dedinských kostolov, preto ich uskladnili na mestskom dome. Postupom času boli zašantročené.
Morový stĺp. R. 1710 zúril mor. Na pamiatku obetiam postavili pred kostolom tento stĺp. Keď kostol zväčšili, tento stĺp už neharmonizoval s kostolom, preto ho dali odstrániť. R. 1776 ho preniesli do H. Vsi. Na miesto neho postavili nový, mohutný, umelecky konštruovaný, ozdobený mnohými sochami. Stavali ho od 1765 do 1772. Prácu začal Dionýz Stanetti. Keď ten ešte toho istého roku zomrel, pokračoval Martin Fegerle z Brucku. Keď i tento r. 1770 zomrel, stĺp dokončil jeho prvý tovariš Teodor Mayer. Náklad údajne činil 16.000 zl. Z pieskovca vyhotovené sochy veľmi ohlodával zub času. Obnovili ho r. 1880, potom na veľký náklad r. 1921. Starostlivosťou pamiatkovej správy v rokoch 1953 – 1956 bola generálna oprava celého súsošia. Bola zhotovená nová socha Trojice a mnohé iné sochy. Na jeho obnove pracovali sochári Polák a Vavro. Stĺp je vysoký 21 m. Je na ňom 71 sochárskych plastík, z toho 14 v nadživotnej veľkosti.

Kaplnka sv. Anny stojí pred mestom na južnej strane vedľa cesty. Bol tu kríž, nazývaný „Fernkreuz“. Je známy už r. 1646. Vtedy traja kardináli Pavel, Jakub a Bernard mu udelili sto-dňové odpustky. OAB Széchy pridal ešte 10 dní. Toto miesto bolo popravné od 16. st. až do zrušenia hrdelného práva mesta.
Pamätné kríže.
Wetterkreuz stojí medzi domami hámorného námestia. Teraz ako stĺp. Už v 15.st. bol obohatený odpustkami.
Bystrický kríž. R. 1464 ho dal obnoviť Ondrej Fritzel. 1466 dostal odpustky od troch kardinálov a OAB Vitéz pridal ešte 40 dní. Na jeho mieste teraz stojí stĺp v Bystrickej doline, ozdobený sochami.

Špitál sv. Alžbety. Stojí pri kostole. Je otázne, čo bolo skorej, špitál, a či kostol. Povodne to bol chudobinec, potom dom odpočinku a teraz je to nemocnica. Terajšia budova nie je pôvodná, lebo v dávnej minulosti sa domy stavali z dreva.
Xenodochium, ako sa volá špitál po latinsky, založil Johelin Kratzer, kráľovský urburár, „vedený pohnútkou, kresťanskej lásky ku chudobným, ako večne trvajúcu almužnu venoval mestu“. Na jeho žiadosť Ľudovít I. r. 1382 daroval na jeho vydržiavanie „villu Lyget“ /Legendl/, ktorá sa teraz volá Veterník. V minulosti bola samostatná osada, teraz patri k mestu. Okrem toho mal špitál výnos z piatich banských mlynov /stúp/, dvoch jatiek a jednej lúky. Toto prilepšenie mu poskytol komes Ján Ezvihil r. 1393, ktorý aj poveril správou špitála magistrát. Ustanovil, aby sa v kostole slúžila denne sv. omša za pokoj duše zakladateľov. – Za reformácie sa novotári zmocnili špitálskych majetkov a fondov. Fondy sa stratili a gazdovstvo Veterníka prevzalo neskoršie mesto, ktoré dotovalo potom špitál. Takýto stav sa udržal do prítomnej doby. Kapacita bola pre 30 osôb. R. 1949 bol zrušený a umiestnená bola do domu nemocnica. Dom prevzalo zdravotníctvo.
Druhý špitál bol sv. Jozefa. Založili ho v neznámej dobe. R. 1691 ho dal OAB Szelepcsényi zväčšiť a venoval mu svoje majetky, ktoré mal v Turci. Po zriadení BBB bol vzatý pod jeho patronát. Kapacita bola 9 osôb. Pôvodne bol umiestnený v dome, ktorý sa volal Steinhaus. Ten predali a kúpili dom po zomrelej vd. Zuzane Poverelliovej. Správcom špitála bol kremnický F. R. 1934 bola útulňa zväčšená o jeden byt. R 195.. bol prevzatý štátnou správou a obrátený na iný účel.

Františkáni.
Stav katolicizmu v polovici 17. st. bol úbohý. Nemali ani bohoslužobného miesta. Služby Božie sa mohli konať iba v súkromnej kaplnke striebornej mincovne. Podobný stav bol vo všetkých banských mestách.
Na znovuzavedenie katolíckeho kultu bolo treba veľa úsilia a trpezlivosti. OAB za pomoci Ferdinanda III. r. 1648 uviedol do BB jezuitov. Títo sa mali starať o duchovné potreby nielen miestnych katolíkov, ale širokého okolia. Okrem toho mali viesť misionársku činnosť aj v ostatných banských mestách. Do Štiavnice sa dostali r. 1649. Do Kremnice sa tiež pokúšali, ale nadarmo. Keď Lippay videl, že sa tam vôbec nedostanú, jeho myseľ sa obrátila na františkánov. najprv ich chcel usídliť vo Sv. Kríži, čo by bolo bývalo bez ťažkostí, lebo tam bol zemepánom. Usúdil však, že bude osožnejšie, keď ich usadí do Kremnice, kde učenie Lutherovo zapustilo veľmi hlboké korene.
V Kremnici mal OAB dom, ktorý mu darovala kapitula a v ňom bola daňová správa. Dom sa mal stať základom nového kláštora. Bol však malý a nevyhovoval ani preto, lebo pri ňom by sa nebol dal postaviť kostol. Preto chcel k nemu prikúpiť susedný dom, patriaci Michalovi Vengerovi, hl. komorskému účtovníkovi. Všetko bolo držané v prísnej tajnosti. Kúpnym jednaním bol poverený Ján Szölössy provizor arcib. panstva a pizetár. V októbri 1648 bola vo svätobeňadickom konvente uzavretá kúpno-predajná zmluva a Vengerovi bolo vyplatené 550 zl. Kremnický senát sa dozvedel 11. jan. 1649 a richtár začal robil rýchle a rázne kroky, aby prekazil kúpu. Tušili totiž, že sa tu niečo pripravuje, čo by mohlo narušiť jednoliatosť mestskej komunity, ktorá bola luteránska. Kremnica sa obrátila s dotazom na BB senát, od ktorého dostala odpoveď, že treba hľadať právnu príčinu, pre ktorú by kúpa ostala neplatná. Ak sa to nenájde, nech sami radšej obetujú peniaze a dom kúpia a nedovolia OAB, aby si tu otvoril nejaké kolégium. Zišiel sa magistrát a dom ohodnotil na 2400 zl. Celé mesto sa konšternovalo proti kúpe a mešťania robili všemožné prekážky. Blízki a vzdialení príbuzní vengerovskej rodiny sa spojili, aby prekazili doteraz neznámy úmysel arcibiskupa. Vec hnali až na snem do Bratislavy, odkiaľ snemový ablegát Dávid Salvadini napadol kúpu ako nezákonnú, preto, lebo sa predávajúci neporadil so svojou rodinou. Mestský tribún tiež podal protest.
Dom bol znova odhadovaný na 1400 zl, ktorá suma sa má vyplatiť predávateľovi. Senát vyhnal z domu nájomcov a dom zaujal. Arcibiskup však postupoval veľmi umiernene. Vyslal provizora, aby veci so senátom priateľsky vybavil. Bolo to však márne, lebo dom strážili vojaci, aby „pápeženci“ nemohli nič podniknúť pre arcibiskupa. Ten protestoval proti takému neslýchanému postupu mesta. V 23. artikule snemu mu bolo povolené, aby mohol proti magistrátu zakročiť súdnou cestou. Ten chcel zvrátiť rozhodnutie snemu a obrátil sa na palatína. Ten dal tajnú radu, ako postupovať, aby sa kúpa prekazila. Kremnický magistrát žiadal zvolať senát banských miest, odtiaľ potom požiadali komorského grófa, aby on vec vyriešil. Arcibiskup nemal vôľu na násilné jednanie, volil cestu priateľského pokonania, ale trvalo to ešte veľmi dlho, kým sa vec skončila.
Príchod rehoľníkov. 19.dec.1649 požiadal listom OAB hlohoveckého gvardiána, aby poslal bratov do Kremnice. Nasledujúceho dna sa vybrali traja: P. Vít Burganovský, Moravan, Egýd Rostok, Slovák a Pacifik Egegi, brat laik. Keď došli do Kríža, odprevadil ich provizor Szölössy do Kremnice. Vzhľadom na ešte nevyriešené spomenuté veci s domom mohli sa ubytovať iba v arcib. mlyne, ktorý bol na predmestí v Dolnej ulici. Tu bývali do 2. jan. 1650. Boli tu ako pútnici, ktorým veselo klepali mlynské stroje, ale byt mali tesný. Namosúrení mešťania im ukazovali nepriateľskú tvár, sarkastické úškrnky. Kydali na nich pohanu a špinu. Trpeli biedu a nedostatok, ktorú im uľahčovala iba arcibiskupská štedrosť.
Na druhý rok sa už mohli presťahovať do arcibiskupského pizetárskeho domu. Tu zriadili kaplnku a vystavili Najsv. Sviatosť ku verejnej poklone. Bola ešte len v cibóriu, ktoré doniesli z Hlohovca. Bolo to útle a malé stádo, ktoré sa okolo nich združovalo.
Magistrát sa aj teraz snažil zmariť arcibiskupove zámery, ktoré už boli známe, ale mestským pánom nevítané. Ďalej sa snažil zmariť kúpu vengerovského domu. Arcibiskup vyslal kráľovského protonotára, aby vec osobne s magistrátom vybavil. Vyniesol výmer v prospech arcibiskupa. Magistrát s tým nebol spokojný a vyslal deputáciu do Viedne ku cisárovi. Medzitým sa Venger vzdal svojho práva v prospech príbuzného Kurucza. Zato ho vyhlásili za zradcu. Znova sa v novej situácii obrátili na palatína. Keď prešli všetky najvyššie inštancie a videli, že vec je pre nich beznádejná, začali robiť miernejšiu politiku. 3. febr. 1651 poslali kľúče od domu provizorovi do Kríža a tým sa vec skončila. Oba domy boli potom darované konventu. Ferdinand III. ich oslobodil od poplatkov a senát to vzal na vedomie. /13/
Stavba kláštora. Keď sa rehoľníci nasťahovali do domu, museli sa uspokojiť so stavom, v akom bol. Postupne však dom prestavovali, aby vyhovel požiadavkám komunity. najprv postavili poschodie. R. 1704 postavili prvý dvor a 1733 druhý dvor. Tak zaplnili priestor až k hradbám.
Keďže všetky kostoly aj faru držali luteráni, poslaním rehoľníkov bolo, aby sa starali o duchovné potreby katolíkov v meste i na území kremnického panstva. HD kláštora r. 1771 píše, že v kláštore bolo 30 klerikov a 11 bratov, s pátrami spolu 47 osôb. Toho roku vyšla úprava generálneho predstaveného Paschála a Varisi, aby v uhorskej provincii žili osobitne Slováci a Maďari. Moravania majú ostať v hradišťskom konvente. To sa týkalo aj novicov.

Jezuiti.
V zmysle svojho poslania šírenia viery a kresťanskej vzdelanosti boli by sa veľmi radi dostali do tejto metropoly banských miest. Podarilo sa im to po rekatolizácii. Bývali v súkromnom dom. a kostol dostali na rýnku. Ešte sa ani dobre nezariadili, keď vypuklo tököliovské povstanie. Nečakali na príchod povstalcov, ale tajne odišli z mesta. Vzali so sebou aj kľúč od kostola. Do mesta sa viacej nevrátili.

Piaristi.
R. 1746 komorský gróf Juraj Erdődy odporúčal Kremničanom, aby na rozvoj školstva, ktoré bolo len na najnižšom stupni, uviedli piaristov, ktorí by tu zriadili školstvo na strednom stupni. Myšlienka sa dobre ujala a vtedajší richtár Körmöndy si ju vzal za svoju a chcel ju uviesť do života. R. 1751 vec už bola taká zrelá, že mesto malo zaistený fond na vydržiavanie 4 profesorov. Z neznámej príčiny ostala na mŕtvom bode a ožila iba o 3 roky, keď MR žiadala mesto, aby podalo správu o fonde na vydržiavanie školy. R. 1755 sa už pevne dúfalo, že škola začne fungovať. Nestalo sa však tak, lebo MR znova žiadala správu, koľko je v meste rehoľníkov. Františkánov bolo vtedy dosť. Vec sa znova odtiahla do r. 1762, kedy ju znova prejednávali. Vtedy bola už natoľko zrelá, že požiadali provinciála, aby zariadil príchod piaristov. Vtedy nečakane MR vec zamietla, lebo miestni františkáni sa ponúkli, že budú zdarma vyučovať mládež v čítaní, písaní, počtoch, reči latinskej a nemeckej. Ten fond, ktorý sa má vynaložiť na vydržiavanie piaristov, nech sa venuje na sirotinec. R. 1767 sa mesto znova obrátilo cestou banskej komory na panovníčku, aby mu v tejto veci pomohla, ale ani tak sa to nepodarilo. Storočná tradícia františkánov zvíťazila nad piaristami. Františkáni sa síce ujali vyučovania, ale to nebolo na takom stupni, aký mali na mysli otcovia mesta. Zahatali tak rozvoj školstve. Mesto len hodne neskoršie dostalo strednú školu.

Altárie.
Altárie podľa staršieho cirkevného práva boli benefíciá, spojené s povinnosťou slúžiť trvale sv, omšu na úmysel zakladateľa, pri určitom oltári. Beneficiát sa menoval altarista, rektor altarie, oltárnik. Menoval ho zakladateľ, alebo ním ustanovený správca. Založenie altárie, ako aj menovanie oltárnikov podliehalo cirkevnému schváleniu. V Kremnici bolo päť altárii vo farskom kostole.
Altária sv. Žigmunda. Založila ju vd. Katarína po smrti manžela Henrika, syna Möczla za spásu duše a pokoj duší manžela a príbuzných. Pri oltári sv. Žigmunda mala sa denne slúžiť sv. omša. Pred magistrátom a F založila fond zo svojho banského mlyna v dolnej ulici, v tom zmysle, že výnos bude slúžiť ako dôchodok altáristu. Za života si mlyn podrží a bude platiť 100 dukátov, po smrti vynos mlyn vcelku pripadne altáristovi. Za prvého altáristu vybrala Jána de Regiomonte, ktorého magistrát prezentoval OAB ku potvrdeniu. Vikár Leonard de Ponseuro ho potvrdil a uložil Mikulášovi F Všetkých
svätých /Vieska/, aby Jána inštaloval. 17.nov.1391 Henrik de S. Hippolyto a Ján Goldner richtár o tom vystavili listinu.
Altária sv. Vavrinca. Založil ju v testamente Mikuláš Maczerauer, ktorý bol r. 1371 richtárom. Poveril Zeidlína Tyschlera, aby bol jej patrónom. Tyschler bol členom magistrátu a dlhoročným richtárom, posledne r. 1429. Prvým oltárnikom bol Ľudovít de Homaut. Po jeho smrti prezentovali Petra Tencela. Vikár Matúš de Vicedominis de Placencia ho investoval a 31.8.1423 F Ján inštaloval. Tencel sa stal 1457 F mesta. Tretí rektor bol Michal de Meyzza, kňaz padovskej diecézy. Prišiel 1505 a 1511 bol už mŕtvy. Na jeho miesto richtár Sebastián Ungefueg prezentoval Leonarda Eyszkera z tej istej diecézy. Ten neskoršie odpadol k Lutherovi. V Kremnici účinkoval do 22. apr. 1552.
Altária sv. Mikuláša. Oltár sv. Mikuláša postavila a potrebnými paramentami vystrojila mestská rada. Zaopatrila ho prebendou, ktorá stačila na vydržanie kňaza. Prvým oltárnikom bol Žigmund, syn Jána Schentila. Prezentovali ho gen. vikárovi Mikulášovi, ktorý ho 24.okt.1428 osobne skúšal a po zložení prísahy a dal ho miestnym F inštalovať. Nástupcom bol Mikuláš de Odra, olomoucký kanonik, ktorý nedržal rezidenciu pri altárii. To bol stredoveký abúzus hromadenia benefícií, dosť rozšírený. 1445 písal magistrátu, aby donútili vd. Tindelovú vrátiť dlžobu 123 zl, ktoré si z fondu požičala. Žiadal tiež poslať 48 zl, ako štvrťročnú náležitosť. Súčasne žiadal F a K, aby sa služba pri oltári riadne konala, a vyhovelo sa žiadosti Petra Windischa, ktorý pre oltár urobil základinu 500 zl. Ďalším bol Peter Czernis de Tribel, zomrel 1456. Po ňom bol Andrej Käsenbroth, kremnický mešťan. Pavel Henyl bol aj kazateľ v BB, preto si platil zástupcu. Ďalší Juraj Wanderer bol tiež BB F. Posledný bol Valentín r. 1500. Potom altária zanikla.
Altária sv. Juraja. Zakladateľ nie je známy. Prvý známy oltárnik bol Peter de Schonovia. Bol vášnivý cestovateľ, precestoval Svätú zem, Rím a iné. Nástupcom sa stal magister Anton. Keď sa stal F v BB, ponechal si altáriu, ale nepýtal si na to zvolenie vrchnosti. Obžalovali ho preto u OAB. Bránil sa tým, že aj iní podobne užívajú benefíciá. Bol za štyri roky na štúdiách v Krakove a za ten čas mal zástupcu v Kremnici. To mu však nepomohlo a musel sa zriecť. Nástupcom ostal Mikuláš Pur. Od mesta dostával týždenne 1 zl. platu.
Ďalšie altárie. V listinách sa spomínajú ešte altárie sv. Bartolomeja, Troch kráľov, a Najsv. Trojice. Sú to ojedinelé spomienky. Môžeme sa domnievať, že to boli kaplánske stanice. Na to by poukazoval prípad Martina Gadlera. Tento mladík predniesol magistrátu žiadosť, že by sa chcel stať kňazom, ale na to potrebuje benefícium, na ktoré by ho biskup mohol vysvätiť. Žiadal, aby mu ho magistrát poskytol. Ten vzal do ohľadu jeho nábožnosť, poznajúc jeho manželský pôvod, poriadne správanie a potrebné vedomosti, lebo viac rokov účinkoval na tunajších školách a pri kostoloch posluhoval. Udelili mu rektorát kaplnky Najsv. Trojice pri farskom kostole. Tá bola uprázdnená. Magistrát, ako zákonitý patrón mu ju udeľuje a odporúča mu, aby sa dal ordinovať a tak sa stal právnym užívateľom tohto benefícia. To aj urobil a potom ako mestský K r. 1529 a 1530 mal 23 denárov týždenného platu.
Iní altaristi. Matunák pozbieral z pokladničných kníh mená kňazov, ktorí dostávali od mesta plat a tu iste účinkovali, hoci niet o nich bližších správ. Možno, že to boli niektorí aj kapláni. Uvádza 18 mien. Z toho je vidno, že v stredoveku bol v Kremnici intenzívny náboženský život. Nábožnosť sa uplatňovala v celom spoločenskom živote. Evanjeliovým duchom bola preniknutá verejná mienka. Na úseku výchovy, učenosti a kultúry mala cirkev ak nie primát, tak popredné miesto.

Filiálky:
Dolná Ves. Je tu nový kostol Panny Márie. H. Ves, Bartošova Lehôtka.

Fara. V 18. st. stála farská budova pod zámkom. Za reformácie tiež slúžila ev. F. Vtedy sa menoval Hauptfarer. Toto meno ostalo potom aj kat. farárovi /HD OFM/. V 19. st. stála fara na námestí, blízko múzea. Dom už nejestvuje, lebo za vojny bol zbombardovaný. Tento dom však nevyhovoval, preto F Belházy vyhliadol na faru meštiansky dom pri mestskom dome. Nebolo však nádeje, že by ho mohol kúpiť. Stalo sa však, že jeden z majiteľov zomrel a ostatní dom nemohli udržať, preto sa rozhodli, že ho predajú na dražbe. Vtedy sa ho podarilo kúpiť za 6.500 zl. Peniaze čerpali z fondu kalvárskeho kostola. Oprava a adaptácia stála 1.500 zl. Stalo sa tak r. 1874. R. 1879 stihlo budovu veľké nešťastie. Následkom zosuvu pôdy začala sa fara /aj iné budovy/ pukať, ruinovať, takže sa F musel odsťahovať do iného domu. Keďže sa nevedelo, ako sa bude zosuv vyvíjať, nechali budovu stáť. Keď sa pôda ukľudnila, začali r. 1881 faru opravovať. Oprava stála 3326 zl. Nová katastrofa zastihla faru r. 1945, keď za bojov zhorela. Zničené boli krásne štýlové povaly. Bolo treba urobiť nový krov, a všetky miestnosti na poschodí rekonštruovať. – Túto farskú budovu možno považovať za najkrajšiu a najpriestrannejšiu medzi farami BBB.
Slovenská fara. Bola na Dolnej ulici. R. 1755 bol už veľmi zašlá, takže bola viac na ťarchu ako na úžitok. Gen. vikár dovolil ju predať. Mesto sa malo zaviazať, že v prípade potreby vystavia novu budovu. Nebolo to však treba, lebo faru spravovali františkáni a za Kiovského bola spojená s mestskou.
Farári:
Medzi 1328-1337 spomína sa Mikuláš – 1338-1350 sp. Ján – 1350-1370 sp. Andrej Trnavský – 1393 sp. Pavel – 1420-1440 sp. Ján – 1445 sp. Ľudovít – 1457 sp. Tencel Peter – 1485-1501 Bogner Ján – 1510-1517 Magister Gašpar – 1517-1529 Arcuensis de Posonio Krištof – 1535-1537 Christián – 1674 Deláth Ignác – 1678 Dürr Narcis – 1680 Benko Andrej – 1685 Robík Ján – 1697 Kapríni Ján – 1700 Šomorjay Adam – 1712 Zlínsky Ján – 1716 Schretter de Wohlgemütsheim Juraj – 1720 Beitel Jozef – 1731 Vobornik Hieronym – 1733 Dr. Kiovský Michal – 1763 Očovský Juraj – 1795 Hartl Zefirín – 1801 Wagner Benedikt – 1819 Prúnyi Ján – 1827 Hartman Konštantín – 1868 Belházy de Bölcsháza Imrich – 1901 Piešťanský Jozef – 1919 Jozif Ladislav – 1938 Horáček František – 1940 Haspra František SF – 1940 Fegyveres Viliam - 1948 Schubert Emanuel.

INÉ CIRKEVNÉ ZARIADENIA
Kalvária. Stojí na vrchu západne od mesta. R. 1729 ju začalo stavať niekoľko nábožných ľudí, ktorých viedol Vavrinec Dolnicer, riaditeľ mestských škôl. Na vrchu je kostolík sv. Kríža a na svahu osem kaplniek zastavení.
Dom duší. Bol to dobročinný ústav neznámeho poslania. Spomína sa r. 1485 v Langsfelderovom testamente. Poručil mu štvrť holby vína na každú nedeľu. Kňazovi pri ňom slúžiacemu mesto vyplatilo 33 den. almužny r. 1543. /Matunák CDK/
Dom malomocných. Spomína sa v listinách aj v Langsfelderovom testamente. Táto nevyliečiteľná choroba bola zavlečená do našich krajov od križiakov. Pre chorých boli zriaďované izolované útulky. Po vymiznutí choroby útulky zrušili. /Matunák CDK/
Dom pizetára. OAB mal od Karola Róberta privilégium, potvrdené aj Ferdinandom I. r. 1557, inšpekcie pri razení zlatých a strieb. mincí. Prevádzal to splnomocnenec, ktorý sa volal pizetár. Kontrolovala sa kvalita kovu a množstvo mincí vyrazených za týždeň. Za to dostával štyridsiatu ôsmu čiastku z každej marky razeného kovu. Dom, v ktorom býval poverenec OAB, sa volal pizetársky dom.

Poznámky:
Pramene: CV 1559, 1561, 1647, 1657, 1674, 1678, 1713, 1718, 1731, 1755, 1778, 1804, 1820.
HD kláštora františkánov
Matunák: Cirkevné dejiny mesta Kremnice a okolia. Strojopis.
Matunák: Z dejín mesta Kremnica.
Dr. Kotvan: Prvotlače na Slovensku.

Podľa mienky odborníkov /pozri Ing. J. Horák: Kremnická mincovňa/ z dĺžky vyrazených štôlní sa dá usudzovať, že už dávno pred nemeckými baníkmi sa dolovalo. Založenie mesta bol akt panovníka, ktorým dával privilégiá baníckym podnikateľom, ktorí boli na výške techniky toho času v dolovaní a mali právny základ nehateného rozvoja.
3. Reformácia bola vo svojej podstate nacionalistické hnutie. Luther nemal na mysli zakladať nové náboženstvo, ale svojou horúcou láskou ku svojmu národu a živelným odporom proti všelijakým prišelcom z Talianska /hoci to bola jedna rímska ríša národa nemeckého/ išiel tak ďaleko, že sa to prenieslo aj na vieru, aby sa ani srdcia už viac nevedeli priblížiť. Podobne zmýšľali Nemci aj na Slovensku. Vidíme to z tohto prípadu: R. 1509 bol na predaj v Kremnici dom Kataríny Fábri. O kúpu sa nehlásil žiaden Nemec, iba Slováci a Maďari. Magistrát nepotvrdil kúpu a tak sa vec dostala až pred panovníka, ale ani ten nevedel kúpu presadiť. R. 1519 vznikli nové spory medzi Nemcami a inými národnosťami. Musel zakročovať panovník, ale ani jemu sa nedarilo. V ríši Nemci zmýšľali podobne. Na wormskom sneme 1522-1523 žiadal pápežský legát pomoc pre Uhorsko v boji proti Turkom. Upozorňoval, že ak Uhorsko padne, čoskoro bude nasledovať aj Nemecko. Nemci potom rozširovali letáky, že radšej chcú slúžiť Turkovi, ako „najväčšej oblude a nepriateľovi boha“ /pápežovi/. Pomoc bola odmietnutá.
4. Cordatus sa narodil v Hraniciach na Morave okolo 1475 a zomrel v Stendale r. 1546. Študoval vo Viedni, Ferrare i Ríme. V Uhorsku dostal benefícium s 200-dukátovým dôchodkom. Bol rozširovateľom Lut. myšlienok i v Kremnici. R. 1523 sa stal dvorným kazateľom kráľ. Márie. 1524 povedal v prítomnosti páp. legáta kázeň proti pápežovi a kardinálom. Legát ho za to žiadal potrestať. Dvor ho však zakryl. Keď legát trval na potrestaní, kráľovná ho radšej prepustila. Odišiel do Wittenbergu, odkiaľ sa vrátil na Slovensko. Kázaval v banských mestách spolu s Jánom Kreslingom /Cresznig, Creysling/. Počínanie oboch presahovalo medze zákona, preto Kreslinga dal OAB Zalkai uväzniť. Banské mestá ho však skoro vyslobodili. Kordatus ušiel do Wittenbergu, skadiaľ ho ešte t. r. poslal Melachton za profesora do Norimbergu, potom na akadémiu do Liegnitzu. Ťahalo ho však len do Uhorska, kam sa vrátil 1527, ale miesto už nedostal. 1529 bol v Zwickau druhým kazateľom. 1539 sa stal doktorom. Luter ho povolal za pomocníka pre šírenie reformácie v Brandenbursku. Nakoniec sa stal stendalským superintendentom a tam aj zomrel. /Matunák CDK/
5. Popravení boli aj ľubietovský F Mathesius a rektor Gregori.
6. Pred moháčskym ťažením prišli do Kremnice tekovský župan a archidiakon a zrekvirovali na vojnové ciele všetky klenoty v kostoloch, v hodnote viac ako 50 mariek.
7. 2.júla 1569 zadržali v Kremnici konvent, na ktorom sa kazatelia rozprávali o novom bohoslužobnom poriadku. Kazatelia z banských miest nechcú iného superintendenta, ako z vlastných radov. Jednali tiež o revízii vyznania banských miest. – R. 1577 bola v Kremnici nová synoda. Na nej zrušili spoločnú a zaviedli individuálnu spoveď a to „pre hrubosť jednoduchých ľudí, ktorých treba osobitne napomínať“. Na nej bol určený zase nový bohoslužobný poriadok. Banské mestá žiadajú Rudolfa, aby ich ponechal v augsburskom vyznaní, ak nechce, aby zlaté a strieborné baníctvo zaniklo.
8. Našiel sa prepichnutý obraz P. Márie. Treba vyšetriť.
9. R. 1712 vyplatili z mestskej pokladnice posledný plat ev. F. Odvtedy si museli cirkevníci sami vydržiavať svojich duchovných. R. 1744 vyšlo nariadenie, že ev. kostoly sa môžu zväčšovať len na kráľovské povolenie.
10. O kostole na námestí nie je jasné, či slúžil ako farský. Dali ho do užívania jezuitom. Keby bol býval primárnym kostolom, neboli by ho dostali rehoľníci.
11. Oltár sv. Antona je postavený na pamiatku moru, ktorý zúril v krajine r. 1739.
12. Proti tomu sa postavil F Kiovský, ktorý sa snažil dostať tretieho kaplána na účet príspevkov, ktoré mesto platilo františkánom. To sa mu nepodarilo. Za to obžaloval u vikáriátneho úradu Majthényiho a františkánom odobral spravovanie kostola sv. Alžbety. Slovenská fara tým prakticky zanikla.
13. Kronika františkánov.

Z kroniky:
Kronika františkánov spomína, že na vrchu Skalka bola v dávnej minulosti pohanská modla, ktorej stopy vidno bolo v dobe pisateľa /To bolo napísané dávno pred tými, ktorých upodozrievali z falšovania nápisov./
R. 1560 zhorelo mesto, kostoly i starý mestský archív.
1577 bol mor. Za 3 mesiace zomrelo viac ako 1000 ľudí.
1604 Izák Sartorius, slov. kazateľ sa neznášal s magistrátom, ktorý proti nemu zakročoval, lebo robil stále roztržky. Keď nastalo bočkajovské povstanie, ušiel z mesta a pridal sa ku povstalcom. Veliteľovi radil, aby mesto zaujal a podpálil. Mešťanov kázal prenasledovať. Keď povstanie skončilo, boli by ho postavili pred súd, ale on ich uprosil a pretože bol duchovný, brali na neho ohľad.
R. 1617 navštívil mesto OAB Pazmáň.
1627 magistrát suspendoval a neskoršie zbavil úradu kazateľa Reinhardta. Keď sa vzdorovite choval, zavreli ho do zámku.
1682 komorský gróf žiadal hrobové miesta na pochovávanie katolíkov. Magistrát ich s nevôľou povolil a konštatoval, že sa katolíci čím ďalej tým viac zakoreňujú v meste.
Kráľovská komora zakázala prijímať kňazov zbavených úradu.
R. 1630 prišli do Kremnice kráľ. komisári a spolu s konventným kňazstvom hľadali stratené cirkevné fondy, ale nič nenašli.
F Musculus nechce pripustiť za kmotrov „pápežencov“.
Katolíkov začínajú menovať na vedúce miesta v b. mestách, ev. to veľmi rozčuľuje. – Pazmáňa prezývajú „Pesman“.
R. 1642 magistrát súdil a odsúdil pre bosoráctvo Dorotu Struhárovú, 80 r. starenu z Ihráča pre bosoráctvo. Mučili ju a keď sa „priznala“, ju kat sťal a jej mŕtvolu spálil. Na popravisko ju viedol ev. kňaz.
R. 1644 ev. F Šimku na Kremn. Baniach zabili Rákoczyho husári.
Kremnickí katolíci sa domáhajú špitálskeho kostola, ale nadarmo.
R. 1653 bola v Kremnici zriadená pošta.
R. 1656 františkánom, ktorí sa starali o duchovné potreby katolíkov, nedovolili skončiť pohreb. Od brány cintorína musel odísť.
Kremnica ani na zákrok kráľa nedovoľuje lámať kameň a voziť piesok na stavbu špitála v T. Tepliciach.
1657 ev. svätia Hromnice.
R. 1659 konal sa ev. konvent v Kremnici; aprobovali články Žilinskej synody. Odvtedy sa začalo sústavné špinenie na kat.
R. 1672 magistrát kladne vybavil žiadosť františkánov a pridelil pozemok na cintorín pre pochovávanie katolíkov.
Wesselényiovské povstanie je prezradené. Kremnica to ťažko odnáša. Na delegovaný súd do Bratislavy sú citovaní kazatelia Lucius a Nickel. Obaja boli vypovedaní a odišli do zahraničia. Po nich ešte v neste ostali účinkovať Graff a K Schön do konca r. 1674. Mali špitálsky kostol, ale aj ten im odobrali. Odišli do Slov. Pravna. Obžalovali ich, že urazili kráľa, preto na rozkaz gen. Strassolda boli pokutovaní na 100 toliarov. Potom boli vypovedaní aj učitelia. Polovica magistrátu bola kat.
R. 1673 F chcel zabezpečiť dve kaplánske miesta, ale magistrát mu to nepovolil. Cechy mali nariadené, aby sa na procesiách korporatívne zúčastňovali, aj s cechovými zástavami.
R. 1682 ev. F Reguli nedovoľuje pochovávať katolíkov. Mŕtvoly musia voziť pochovávať do dedín.
R. 1731 podľa štatistiky mala Kremnica 3185 duší, z toho 1853 kat.
R. 1733 ku kostolu na námestí pristavili dve veže.
1757 Dionýz Stanetti zhotovil sochu sv. Jána Nepom.
1760 zhotovil zase sochu sv. Floriána v Hornej ulici.
15. apr. 1777 požiar zničil mesto. Zhoreli kostoly a fara. F žiadal magistrát o bezpečnejší dom pre faru.
1778 BBB Berchtoldt vizituje Kremnicu a birmuje.
F si žiadal, aby si mohol zriadiť záhradu na starom cintoríne sv. Klementa, lebo nemá žiadnej záhrady. Mesto povolilo.
R. 1780 zaviedol F slávnostne nosenie Eucharistie ku chorým. Na zazvonenie zvona zo sanktusníka prídu hneď z mincovne štyria zamestnanci, vezmú baldachýn, pod ktorým sa bude niesť sviatosť a iní ľudia ju budú doprevádzať.
R. 1786 MR zrušila štólu a ku platu F mala byť pridaná kongrua. F sa obrátil na Ordinariát, ako si má počínať. Dostal odpoveď, aby štólu bral ďalej.
1791 Terézia Jekkelfalušiová kúpila F záhradu.
1797 opravovali kalváriu.
1806 je hlad, ľudia zomierajú.
1813 hutníci postavili na námestí kaplnku Umučenia Pána.
1811 štátny bankrot, devalvácia. F a K dostávali štvornásobný plat, ale aj tak to bola len almužna pre drahotu, ktorá nastala. F Vágner zaviedol koledu, ale nie vo všetkých domoch.
1822 mesto navštívil palatín Jozef, s manželkou evanjeličkou. Pri tej príležitosti chceli ev. no čele s richtárom Freiseisenom nadhodiť otázku, či by nemohli dostať zámocký kostol, ktorý bol katolíkom zbytočný. Palatín to nedovolil, ale im dal 200 zl. podpory, aby si postavili nový kostol.
1821 sa konala CV. F predpokladal, že potrvá 5 dni, preto žiadal od mesta 200 zl. na výdavky, ktoré odhadoval na 400 zl. Žiadal, aby sa v CV mesto zaviazalo dávať kone na cesty F do dedín. Mesto to odmietlo. Povozy nech posielajú dedinčania.
1822 sa zavalila šachta nad Hornou ulicou a voda zaliala zariadenie. Baníci sa zachránili útekom. Baňu zachránili a vyčistili.
1853 bola založená mariánska družina. Jej organizátorom bol Jozef Ružička, hlavný feršter a kostolný otec. On bol zvolený za prézesa. R. 1853 ju potvrdil BBB Moyzes.
Židia. V stredoveku mali zakázané priblížiť sa 7 míľ ku banským mestám. Často sa vrchnosť dopytovala, či sa tu nezdržujú. Po zrušení feudalizmu sa začali do mesta hromadne sťahovať. 1897 ich bolo už toľko, že si začali stavať synagógu. Mesto im dalo na ňu 900 zl. podpory.
Na začiatku 19. st. bol tu zvyk, že mládež, ktorá nechodila do školy, sa katechizovala v pôste každodenne hodinu v škole. Na tuto katechézu mali rodičia posielať deti, ale nerobili tak, preto si musel vziať F na pomoc miestnu políciu.
Bol tu zavedený nepekný zvyk, že sa na Veľký piatok konal trh. F Tomkuliakovi sa to nepáčilo, preto využil nariadenie vrchnosti, že sa vzhľadom na Židov nemá konať trh v sobotu. Predniesol teda na magistráte nemeckú reč, v ktorej žiadal, aby to bolo zamedzené. Podarilo sa mu to.
1870 začína sa ukazovať duch liberalizmu a tým indiferentizmu. Aby sa mu čelilo, založený bol v meste „Katolikus kör“.
1874 zomrel katechéta F. Štubňa. Vyučovanie náb. bolo zverené na reálke FÚ.
1889 boli zjednotené matriky, ktoré sa osobitne viedli vo farskom a špitálskom kostole.
1891 bol založený Tovarišský spolok, organizátor bol A. Richter.
1902 konali pátri redemptoristi ľudové misie. Pozoruhodné bolo, že na kázne chodilo málo inteligencie a ku sviatostiam ešte menej.
1906 boli v zámockom k. zavedené maďarské kázne, ktoré si žiadali úradníci, ale na ne nechodili.
Keď sa začala stavať r. 1870 železnica, prišli sem robotníci z mnohých krajov. Vypukla epidémia týfusu. Mnohí zomreli a tak sa cintorín sv. Klementa zaplnil. Bolo treba otvoriť nový. Mesto naň kúpilo pozemok od Antónie Šincovej. Bol položený návrh, aby sa v ňom pochovávalo bez ohľadu na vierovyznanie, ale nebol prijatý. Cintorín však nedostačoval, lebo 1912 ho museli zväčšovať.
1900 zvony preložili do miestnosti nad schodišťom ku kostolnému dvoru. Postavili zvonicu na Veterníku.
1915 veža zámockého kostola sa začala pukať, preto ju stiahli železnými sponami.
1917 zrekvirovali zvony a medený plech z veže.
1918 bolo zakázané svietiť na cintoríne pre všeobecnú biedu.
1923 do špitála prišli ošetrovateľky sestry sv. Vincenta.
1927 mesto kúpilo štyri zvony pre zámocký kostol. Vyhradili si, že budú mestským majetkom.
1927 P. Oto Orlovský OFM žiadal zaviesť v meste maďarské kázne. BÚ mu to odmietol schváliť.
1934 bola postavená kaplnka vo Švábe.
Bývalý cintorín sv. Jozefa bol zrušený a premenený na ihrisko.
Konala sa veľká slávnosť, keď otvorili amalgačno-flotačnu úpravňu rudy. Očakáva sa lepšie využitie jalovej rudy.
1949 OFM bolo vypovedané z kláštora. Preniesli sa do fary.
1950 útulňa sv. Jozefa bola daná pod národnú správu. Neskoršie bola premenená na úradovne.
1951 mestský národný výbor nariadil, aby sa na zvonoch zvonilo ak ku ev. bohoslužbám.

Poznámky z CV.
R. 1561 31. marca sa konala CV. Kostoly sú zhorené, opravujú ich. Na oltároch niet sviatostí. Kazatelia sú traja, všetci sú pyšní, nechcú sa ani zhovárať. Richtár je slušný, omlúval sa, že neboli na synode, že on za to nemôže.
R. 1547 Uvádza, že Karol V. poslal Ferdinandovi zajatých Sasov, ktorí pracovali na obnove baní a vodovodu. Niektorí tu ostali na založili „Háje“ /Krickerhei/
1647 vizitoval Matúš Schlegel, AD tekovský. Píše, že sú tu 3 kostoly a traja predikanti. Katolíkov je 35, schádzajú sa v komorskom dome. Žiadajú si kňaza.
R. 1657 vizitoval Andrej Szily, tekovský AD. Fara patrila už katolíkom. F je Ignác Matej de Lath. Je tu rektor školy a os. organista. Mesto nechcelo vrátiť kat. kostoly v D. Štubni a Háji. – P. Fridrich Perkonicz SJ nechcel prijať vizitátora. Povedal, že kostol je otvorený jemu tak, ako aj luteránom a že môže prísť na kázeň. Ako vizitátora ho neprijíma, lebo on jezuita sa cíti cisárovým kaplánom. Kostol už nepatrí tekovskej, ale turčianskej stolici. Keď ho odmietol, AD si vzal komisiu: richtára, senátorov, notára, nitr. Zástavníka, VAD Vavrinca Husára a F Delatha. Prišli ku bránke kostolných schodov a zabúchali. Páter vyšiel von s knihou. Privítal ich a porúčal sa ich službám. AD žiadal, aby otvoril kostol, že ide vizitovať. Páter to odmietol a okrem toho povedal, že kľúče ma zvonár, ktorý odišiel. Tvrdil, že on je kaplánom komorským a preto bez komory nemôže nič podnikať. Vizitátor ukázal poverovacie listiny a vyhrážal sa pátrovi, že ak neposlúchne, tak zakročí proti nemu na kompetentnom mieste, že nechcel poslúchnuť rozkaz cisárov a arcibiskupov. Začali sa hádať a kričať. Páter vystupoval „furioso“. Kričali, až sa to ozývalo na ulici. Vizitátor prehlásil, že neposlúcha cisárov rozkaz. On povedal: „Protestujem, nepovedal som, že som nezávislý na cisárovi, ale že som komorský kaplán.“ Do kostola ich nepustil. Odišli do františkánskeho k. a potom do špitálskeho, ktorý tiež spravovali OFM. Kantorom bol Juraj Siderinus, ktorý nechcel konvertovať. Citovali ho, ale neprišiel.
R. 1713 vizitoval Ján Bublovič AD tekovský. Kostoly našiel v poriadku. Bol tu muzikálny zbor s trvalým platom.
CV r. 1718 vizitátor neznámy.
R. 1731 vizitoval Pavol Kubovič AD tekovský. Píše, že kostol na ringu bol postavený pred r. 1429. Je tu kongregácia sv. Jozefa, založená 1727, má odpustky od Benedikta XIII. Zámocký kostol: svätyňa bola postavená 1488, loď 1491.
CV r. 1820 vizitoval BBB Makay.
F. kostol bol na námestí. Mal organ s 22 mutáciami a kapelu.
Zámocký kostol je pre Nemcov. Cintorín pri ňom je pre katolíkov, od r. 1802 nový cintorín. Konsekroval ho L. Natali. Organový chór je drevený, organ s 12 mutáciami.
Kostol sv. Alžbety je pre slovenskú národnosť a pre dedinčanov. Bol pri ňom cintorín sv. Klementa otvorený 1765. Krypta. Chór drevený, organ 7 mutácií.
Rotunda sv. Ondreja. Má pozitív, myslí sa, že bola postavená vtedy, keď bolo katolíkov málo.
Konvent sv. Františka.
Xenodochia. O tom je dosť obšírne pojednanie, zvlášť čo sa týka szelepcsényiovského majetku, ktorý daroval ako fond na vydržiavanie pre špitál sv. Jozefa v Kremnici a pre špitál v Turč. Tepliciach.

Číslo záznamu : 31595
Meno farnosti : Kremnica
Pcmeno farnosti : kremnica
Číslo knihy : 401119
Názov knihy : Schematizmus slovenských katolíckych diecéz, SSV Trnava, 1978
Skratka knihy : Schem78
Strany : 180
Poradie : 18850
Citát : KREMNICA 967 01, tel. 925 423, o. Žiar n. Hr. (3.100), k. sv. Kataríny (1250), k. sv. Alžbety (13. st.), k. sv. Františka As. (1658), kap. sv. Andreja (1260), kap. sv. Anny (1773), kap. Kalv. (1450). -Fil.: 1. Dolná Ves (290), k. P. M. Nep. Poč. (1951), 2. Nevoľné (523), k. Prem. Pána (1969), 3. Bartoš. Lehôtka (420), k. sv. Jána Nep. (1734). — K 107, p 71, s 42.
Duchovný správca: Emanuel Schubert, kanonik, veľprepošt.
Kaplán: Ján Bednár.
Kňaz bývajúci vo farnosti: Jozef Chládecký, OFM.

Číslo záznamu : 50187
Meno kňaza : Mikuláš (Kremnica, 1332)
Pcmeno kňaza : mikulas1332kremnica
Meno farnosti : Kremnica
Pcmeno farnosti : kremnica
Číslo knihy : 1063781
Názov knihy : Mon. Vat. hist. regni Hungariae. S.I.T.I.,Budapest, 1887
Skratka knihy : mvsiti
Strany : 201
Poradie : 50620
Citát : Item Nicolaus plebanus de Cremnic iuratus dixit, non credere valere beneficium ultra XX. marcas, solvit II. marcas.
Preklad : Mikuláš, kňaz z Kremnice prísažne vypovedal, že benefícium nemá hodnotu viac ako 20 mariek, zaplatil 2 marky.