Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | smer |
| Autor : | Viliam Hoťka. |
| Rok : | 1946 |
| Číslo : | 6 |
| Názov článku : | Kristus, žijúci v nás. |
| Text článku : | 9. Budovanie tela Kristovho. Kristus ustanovil sviatosti, aby pomocou nich udeľoval jednotlivcom milosť, ktorú pre všetkých nadobudol smrťou na kríži. Sviatosťami teda Kristus pokračuje vo svojom vykupiteľskom diele, nimi buduje svoje mystické telo, aby rástlo a vzmáhalo sa v celku aj v nás jednotlivcoch, kým nedospejeme v muža dokonalého a nedovŕšime mieru veku plnosti Kristovej. Štrukturálne sme pre túto dospelosť v Kristu uspôsobení vlastne už po prijatí sviatosti birmovania. No štruktúra, kostra, nie je ešte telo, a telo nie je človek. Dať náplň tajomnému Kristovmu telu, oživiť ho vlasným životom Kristovým, je povolená ďalšia sviatosť: Sviatosť Oltárna. Ako krst je sviatosťou zrodu a birmovanie sviatosťou dospelosti v Kristu, tak Eucharistia je sviatosť, ktorou sa vlieva, udržuje a rozhojňuje Kristov život v nás. Ňou sa krstom začaté spojenie medzi nami a Kristom dokonáva. Nielen duša, ale aj telo naše pri svätom prijímaní dostáva sa do najužšieho styku s Kristom, aký je tu na zemi len možný. Sme s ním „jedného tela a jednej krvi." Celí, telom i dušou patríme Kristovi, súc s ním spojení sväzkom tela a krvi, života a Ducha. Áno, Duch Kristov vanie aj naším telom a našimi údami. Ako u Krista, aj u nás je tento sladký Hosť doma. „Neviete, že ste chrámom božím a Duch Boží prebýva vo vás?" Pri svätom prijímaní s krvou Kristovou pijeme z jeho Srdca i Ducha jeho. Communio, sjednotenie s Kristom má však aa konečný cieľ prvú božskú Osobu, Otca. Na neho bol zacielený celý život Kristov, k nemu chce priviesť aj nás. ,,Pritiahnem vás k sebe aby ste boli tam, kde som ja... Ja som v Otcovi svojom." Stať sa Hlavou ľudstva, pričleniť ho k sebe a so sebou ho voviesť do náručia Otcovho —aký je smysel vtelenia Božieho Slova a jeho prebývania medzi nami." Keď však všetko bude v jeho područí, potom i sám Syn bude podrobený tomu, ktorý si všetko podmanil, aby Boh bol všetko vo všetkých." Sviatosti, najmä však Eucharistia, majú tento veľkolepý boží plán behom stáročí uskutočňovať. Ďalšie dve sviatosti, pokánie a posledné pomazanie, sú rázu medicinálneho. Majú totiž vyliečiť a napravť to, čo bol v človekovi, krstom pre Krista zrodenom a birmovaním zdokonalenom, pokazil a zničil hriech. Prvá, pokánie, je doplnkom krstu; druhá zas, posledné pomazanie, dopĺňa birmovanie a dakedy aj pokánie. Môžeme teda o pokáni povedať, že je ako by druhý krst, keďže obmýva dušu človeka od hriechov a vlieva do nej stratený život Kristov. Pravda, nový charakter už do duše nevtláča, ako sa to stáva pri krste. Však to ani nie je potrebné. Hriechom síce vysychá miazga božského života v mystickej ratolesti-duši, no pri krste utvorené organické, bytostné spojenie s božským Viničom-Kristom trvá ďalej a čaká len aa odstránenie prekážky, hriechu. Preto účinok tejto sviatosti je viazaný na osobné rozvrstvenie kajúcnika, na jeho zrieknutie sa diabla, jeho skutkov a jeho pýchy a na primknutie sa ku Kristovi vierou, oživenou láskou, ktorá sa zas prejavuje v plnení božej vôle, stelesnenej v prikázaniach. Od tohoto rozvrhnutia závisí (aj účinnosť pomocných milostí, ktoré sprostredkuje sviatosť pokánia v miere nemalej. Pokánie je jediná cesta, ktorou sa môžeme dostať ;k prameňu milosrdnej lásky božej, odpúšťajúcej nám hriechy a poklesky po krste spáchané. Dokonalá ľútosť je tiež len súčiastka sviatosti pokánia a u katolíka by nemala nijakého účinku, ak by vylučovala vôľu pri vhodnej príležitosti sa z hriechov vyspovedať. Ak je tá vôľa, vtedy dokonalá ľútosť anticipuje účinky sviatosti pokánia. Dakedy sa môže stať jedinou záchrannou doskou, na ktorej duša dopláva k brehom šťastnej večností. O sviatosti svätého pomazania bolo povedané, že je doplnením birmovania a niekdy i pokánia. Ako totiž birmovaním sme posilnení do životného boja, ktorý nás čaká, tak pri poslednom pomazaní nám Kristus dáva silu pre posledný predsmrtný zápas, od ktorého závisí naša večnosť. Prv však, než by sme sa mohli pustiť do boja, musíme byť vyhojení zo zastaralých rán, z oných „zbytkov hriechu", ktoré by nám mohly byť prekážkou v urputnom boji na život a na smrť. — S akou nádejou môže potom čakať kresťan, posilnený touto sviatosťou, veniec víťazstva po úspešnom dokončení behu života! A kým sa jeho nižšia prirodzenosť vzpiera rozpadnutiu a kŕčovite sa pridŕža zemského života, zatiaľ duša sa chveje šťastím pri myšlienke na večné stretnutie sa s Kristom, ktorému už-už kráča v ústrety. Posledné dve sviatosti, o ktorých nám ešte zostáva rokovať, majú charakter výlučne spoločenský, keďže ich cieľom je rozmnoženie ľudí (manželstvo) a ich včlenenie do Krista (kňažstvo). Slúžia teda výhradne na budovanie mystického tela Kristovho; manželstvo jeho materiálnej, kňažstvo duchovnej stránke. V oboch sa materstvo Cirkvi javí najmarkantnejšie. Manželstvo1 je podľa Apoštola veľkým tajomstvom vzhľadom na Krista a Cirkev. Zobrazuje totiž spojenie Krista a Cirkvi. Ako žena má svoj pôvod v mužovi, z ktorého boku bola utvorená a s ktorým v zákonitom manželstve splýva v jedno telo, tak i Cirkev sa zrodila zo Srdca svojho božského Ženícha, jeho telom je kŕmená a krvou napájaná, takže môže plným právom o sebe povedať, že je „z jeho tela a z jeho kostí." Je plnosť Krista, jeho telom, jeho Nevestou. Preto ju Kristus miluje ako vlastné telo, .ako seba samého. Za ňu sa obetoval, vlastnou krvou ju obmyl, aby bola čistá, svätá, nepoškvrnená. Od Krista sa majú i manželia učiť milovať svoje manželky. Majú v nich vidieť seba, svoje telo a tak ich aj milovať. Lebo nik svoje telo nenávidí, lež naopak, kŕmi a s láskou ho opatruje. Ako Kristus Cirkev. Už preto je manželstvo veľkým tajomstvom, lebo symbolizuje najväčšie a najsvätejšie na zemi i na nebi: Krista a jeho Cirkev. No, sviatosť nie je len symbolom. Sviatosť aj sprostredkuje tú milosť, ktorú zobrazuje. I manželstvo. Veľkosť kresťanského manželstva spočíva predovšetkým v tom, že plodí dietky, z ktorých sa pri krste stanú mystické údy Kristove. Teda manželstvu môže Cirkev ďakovať za svoju existenciu. Ono jej poskytuje prirodzený podklad, ľudské telá a duše, ktoré si Kristus privlastňuje, pretvára v seba. Telo, splodené rodičmi, stáva sa telom Kristovým. A tak i pohlavné sily, ktoré sa bezhriešne smú uplatniť iba v zákonitom manželstve, sú sviatosťou manželstva posvätené, vtiahnuté do mystického tela Krisovho; áno, stávajú sa orgánmi Krista, ktorých používa pri budovami svojho tela. Materstvo Cirkvi, poťažne jeho materiálna stránka, uskutočňuje sa teda prostredníctvom manželstva. Preto od neho nie je nič väčšieho okrem — kňažstva. Kristus žije v svojej Cirkvi aj ako Kňaz. Kňažstvo katolíckej Cirkvi je vlastne rozšíreným kňažstvom Kristovým, jeho plnosťou. Vo všetkých tých tisícoch, charakterom Kristovho kňažstva poznačených mužoch, žije a ďalej účinkuje jeden a ten istý Veľkňaz Kristus. Práve tak ako aj obety, ktoré tí kňazi Bohu prinášajú, sú vlastne len jednou obetou Kristovou. Ústami svojich kňazov Kristus ohláša radostnú zvesť, odpúšťa hriechy. Skrze nich vysluhuje sviatosti, kŕmi duše svojím telom, vlieva do nich vlastný život, skrátka: buduje svoje mystické telo, Cirkev. Preto sa opovážil jeden z veľkých moderných kazateľov a teologov povedať: „Kňaz je väčší ako Matka Božia ! Hej, je väčší! Pravda, nie svätosťou, ale mocou, ktorú dostal."2 |
| Poznámky k článku : | Porov. Ef. 4, 13. 1 Kor. 3, 16. Ján 14, 3 a 20. 1 Kor. 15, 28. K celému:Ef.5,21-33. P.de la Boullay S.J.Mária,Božie veľdielo,posol,Trnava 1943,str.70. |