Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | smer |
| Autor : | Viliam Hoťka. |
| Rok : | 1946 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Kristus žijúci v nás. |
| Text článku : | 8. Budovanie tela Kristovho. Podľa všeobecne platného zákona prírody, každý živý organizmus má v sebe vitálnu silu, ktorá ho nielen udržuje pri živote, ale ho i pudí, aby tento život rozmnožoval a dával ďalším jednotlivcom. A práve v tom sa zračí nekonečná múdrosť Stvoriteľova, že stvorené bytosti používa za nástroje na vytvorenie nových indivíduí, čím dáva tvorom účasť na vlastnej stvoriteľskej moci. Tento všeobecný zákon platí aj v nadprírode. I tu Boh účinkuje pomocou druhotných príčin. Pravda, tu ide o nekonečne hodnotnejšie skutočnosti, božské. Nadprirodzený organizmus — Cirkev — je totiž vklenený do samého božstva, z ktorého vyrastá a má na ňom účasť. Aká to potom musí byť úžasná tvorivá sila, — ktorá za súčinnosti božej — dáva vznik novému, božskému životu! Ako kedysi v lone Matky Božej Duch sv. utvoril fyzické telo Kristovo, tak ten istý Duch stvárňuje Kristovo mystické telo prostredníctvom materstva Cirkvi sv. Tento neprestajný zrod a vzrast Krista v jeho údoch, toto tajomné materstvo Cirkvi, je najpodivnejšie tajomstvo zo všetkých tajomstiev, nie menej obdivuhodné ako samo vtelenie Syna Božieho, z ktorého vyrastá a ho dopĺňa. Chápeme, aký nesmierny význam majú pre Cirkev a jej jednotlivé údy s v. sviatosti, pomocou ktorých, ako nástrojových príčin, Cirkev svoje nadprirodzené materstvo uskutočňuje? Cez ne vylieva Kristus svoj vlastný život do duší, v nich je utajená nekonečná plodivá sila Ducha svätého, vyvierajúca z lona Otcovho, Pôvodcu každého otcovstva na nebi i na zemi. Boh pozná ľudskú prirodzenosť, však je jej Zakladateľom. On vie, že naše poznanie je viazané na smysly, ktoré vnímajú iba javy hmotné. Preto ustanovil, aby nositeľmi neviditeľnej milosti boly viditeľné znaky, symbolizujúce tú milosť, ktorú sprostredkujú. Cirkev potom behom stáročí opriadla sviatostnú formu nádhernou liturgiou, ktorá svojou mnohovravnou symbolikou má prijímateľa čím lepšie disponovať na prijatie milosti, ktorú mu sviatosti udeľujú silou im vlastnou (ex opere operato). Aký hlboký dojem asi vyvolalo u katechumenov kresťanského staroveku prijímanie sviatosti krstu za veľkonočného alebo turíčneho rána (čo je už samo v sebe symbolické)! V noci boli svedkami svätenia krstnej vody — (liturgie, ktorá ešte i dnes patrí medzi najdojímavejšie celého cirkevného roku) — po čom, celí vzrušení veľkosťou chvíle, boli ponáraní pod vodu, oplodnenú milosťou Ducha svätého. Starý, hriešny človek zmizol, ako by umrel, a z vody sa vynoril, zrodil „nový tvor" kresťan. Ako dobre vtedy pochopili, že kresťan je človek, ktorý bol pri krste pochovaný s Kristom, umrel hriechu, aby zas s Kristom vstal z mŕtvych k novému životu dieťaťa božieho. „Keď ste vstali s Kristom, hľadajte, čo je tam hore, kde Kristus sedí na pravici božej! Majte na mysli, čo je tam hore, a nie čo je na zemi. Veď ste umreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu." Kristom sa vzťah človeka k Bohu mení od základu, pretože aj jeho osobnosť, aj prirodzenosť sa pretvárajú v bytostne iné. Celý človek' sa zbožšťuje. Charakterom (nezmazateľný znak), ktorý nám do duše vtláča sviatosť sv. krstu, sa stávame účastnými osobného (hypostatického) spojenia božskej prirodzenosti Kristovej s jeho prirodzenosťou ľudskou, čím sa naša osobnosí (hypostasis) dostáva do veľmi imtimného pomeru k osobnosti Kristovej, s ktorou tvorí podivnú mystickú jednotu, je s ňou ako by srastená. Inými slovami: stávame sa mystickými údmi Kristovými, ratolesťami na Viniči, ktorým je Kristus. Takto včlenení do Krista, máme podiel na jeho osobnej veľkosti, na jeho božom synovstve. Naše prijatie za synov božích nielen že je zobrazením Kristovho vlastného synovstva božieho, ale je vlastne jeho rozšírením, kedže z neho vyrastá a bytostne je s ním spojené, ako ratolesti vyrastajú z kmeňa a tvoria s ním len jeden organizmus, alebo údy z hlavy a sú s ňou iba jedno telo. Pri krste sa v každom z nás Slovo znovu vteľuje, znovu stáva človekom, keďže si privlastňuje našu ľudskú prirodzenosť, ktorú podivne spája so svojou. A tak sa s Kristom stávame jedno a právom môžeme povedať, že patríme k Osobe Kristovej, áno, že sme v istom smysle samým Kristom.1 „Kristom sme sa stali", tvrdí smele i veľký Augustín.2 Krstným charakterom bola naša osobnosť pozdvihnutá do nadprirodzená. Je pre nás tým, čím je pre Krista jeho osobné spojenie prirodzenosti božskej s ľudskou. Ako totiž toto je u Krista zdrojom zbožštenia jeho ľudskej prirodzenosti a z nej vyvierajúcej činnosti,3 tak isto zas charakter, ktorým sme boli pri krste poznačení, je pôvodom zbožštenia našej prirodzenosti a činnosti. Všetky Kristove skutky, aj tie, ktoré pramenily z jeho ľudskej prirodzenosti, malý hodnotu nekonečnú, božskú, lebo aj ony, aj prirodzenosť, z ktorej pochádzaly, patrily Osobe božskej. To isté môžeme do istej miery tvrdiť i o našich skutkoch, vykonaných v stave milosti posväcujúcej. Aj ony sú v určitom smysle „bohoľudské", pretože patria človekovi, ktorý sa pri krste stal „bohočlovekom", zbožšteným človekom. Keď Kristus je a žije v nás, či nemôžeme potom s práve takou dogmatickou istotou tvrdiť, že naše skutky sú Kristove skutky v nás? V Písme sv. najmä u sv. Pavla, je táto pravda mnoho ráz zdôrazňovaná. „Veľké a obdivuhodné je tajomstvo nášho privtelenia ku Kristovi. Práve tak veľké ako samo Vtelenie Syna Božieho, na ktorom spočíva a z ktorého vyviera."4 A tento zázrak, ktorý je omnoho väčší, než bolo stvorenie svetov (sv. Tomáš), učinil Boh s nami pri krste svätom. Ako krst je sviatosťou zrodu, začiatku Kristovho života v nás, tak druhá sviatosť, b i r m o v a n i e, je sviatosťou dospelosti Kristovej v nás.10 Nielen v tom smysle, že ňou sa nám dostáva viac života Kristovho (milosti posv.), ale najmä preto, lebo birmovanie nám vtláča charakter, nezmazateľný znak, ktorým sa zdokonaľuje náš osobný pomer ku Kristovi. Ním sa dotvára v našej duši pri krste načrtnutý obraz Kristov. Olej božstva, korým Duch sv. pomazal ľudskú prirodzenosť Krisovu, steká s nej i na nás a presakuje nás svojou vôňou. „Stali sme sa príjemnou vôňou Kristovou." Všade, kde sa zjaví obirmovaný, teda dokonalý kresťan, má to zaváňať Kristom, jeho ctnosťami, najmä však láskou. Láskou, ktorá je mocnejšia než smrť. To, čo hrdo prehlásil Apoštol, má byť samozrejmým každému, koho Duch Svätý, Duch sily posilnil sviatosťou birmovania: „Som si istý, že ani smrť nás nemôže odtrhnúť od lásky božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánovi našom." — Chápeme, prečo v prvých storočiach prenasledovania túto sviatosť udeľovali hneď po krste svätom? Birmovanie je sviatosťou kresťanských hrdinov, mučeníkov. Syn Boží sa stal človekom, aby sa človek stal synom božím. Jeho životným poslaním bolo: sprostredkovať nám, ľuďom, odpustenie a stratenú milosť božiu. Kristus, Boh a Človek v jednej Osobe, je Sprostredkovateľom v najvlastnejšom smysle slova. Ako Boh je nekonečnej dôstojnosti a preto nám až nad mieru mohol milosť zaslúžiť a ako Človek, mohol sa stať Hlavou celého ľudstva a tak v mene nás všetkých priniesť Otcovi smiernu obetu na kríži. Kristus je naším Veľkňazom, keďže je Bohočlovekom. Kňazská hodnosť mu nebola dodatočne daná. Ona patrí k podstate jeho Bytosti. Byť Bohočlovekom je totiž to isté ako byť Kňazom, Sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Z toho plynie, že keď sme krstným a birmovným charakterom boli včlenení do Krista-Bohočloveka, stali sme sa účastní aj jeho kňažstva. Pravda, tieto dve sviatosti ešte nevtláčajú kňazský charakter do duše a preto ani nedávajú nikomu kňazskú moc — (to sa udeľuje len sviatosťou kňažstva) — avšak z Písma i učenia Cirkvi je jasné, že charakter krstný, a omnoho dokonalejšie charakter birmovný, činia kresťana účastným kňažstva Kristovho.5 Slová kniežaťa apoštolov: „Vy však ste vyvolené pokolenie, kráľovské k ň a s t v o, národ svätý, ľud vykúpený.. ."— boly adresované pospolitým veriacim, laikom. I títo boli včlenení do Kristovho kňažstva, ktoré, ako bolo vyššie povedané, sa nedá oddeliť od jeho Bytosti. La noblesse oblige. Nesmierny dar boží, účasť na Kristovom synovstve božom a na jeho kňažstve, ktorej sa nám pri krste a birmovke dostalo, nás nielen uschopňuje, ale i zaväzuje spolupracovať s kňazmi na apoštoláte Cirkvi. Vtedy, keď nám biskup pomazal čelá sv. chrizmou a keď Duch Svätý vpálil do našej duše birmovný charakter, účasť na Kristovom kráľovskom kňažstve, vtedy nás Boh poveril najvznešenejším poslaním, aké môže byť na nebi a na zemi: pracoval v katolíckej akcii na výstavbe mystického tela Kristovho. |
| Poznámky k článku : | Porov. Ef. 3, 15. 2 Kor. 5, 17. Rim. 6, 4-11. Kol. 3, 1-3. Scheeben:Mysterien.1941,str.399. Tract.in Joan.XXI.8-9. Pod,zbožštením” rozumovej milosť posväcujú,ktorú ,mal i Kristus,Pravda ,v plnej miere. Luk. 10, 16., 2 Kor. 13, 3-5., Kol. 1, 24 atď., Scheeben c.r.,str.329. Scheeben c.r.,str.304. Porov. Ef. 4, 13. 2 Kor. 2, 15. Porov. Veľpieseň 8, 6. Rim. 8, 38-39. Suma teol.,ot,63,čl.2 |