Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | smer |
| Autor : | Viliam Hotka |
| Rok : | 1946 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Kristus žijúci v nás. |
| Text článku : | 7. Mystický Kristus. Syn Boží prišiel na svet nielen preto, aby priniesol ľudstvu nové učenie a novú mravouku, ako ostatní pôvodcovia náboženských systémov. Sám vyhlasuje, že prišiel, aby sme život mali, a mali ho hojnejšie. Je to nový život, ktorý je účasťou na vlastnom živote božom, na jeho poznaní a láske a jeho vyvrcholením je bezprostredné videnie Boha a láska, úmerná tomuto videniu. Ide tu teda o život nadprirodzený v najvlastnejšom smysle slova, presahujúci schopnosti a nároky každej stvorenej prirodzenosti, pretože ani najdokonalejší tvor, ako je len mysliteľný, nie je súci poznať Boha bezprostredne, vidieť ho ,,s tváre na tvár“. Takýto spôsob poznania a lásky je prirodzený len vlastnému Božiemu Synovi, a to aj jeho ľudskej prirodzenosti, ktorá, keďže je hypostaticky spojená s druhou Božskou Osobou, má plnú účasť aj na jeho božskom živote. Podľa nevyspytateľného božieho plánu nositeľom božského života nemal však zostať len Kristus sám vo svojej fyzickej osobe. Z jeho plnosti máme prijať i my všetci, celé vykúpené ľudstvo. A preto sme boli do neho včlenení, aby sme sa s ním stali homogénni a ako takí, mohli reprodukovať jeho vlastný život a vyžarovať jeho božské vlastnosti. „Boh totiž nemôže na jednej ľudskej prirodzenosti zjaviť plnosť svojho života (všetko totiž, čo je stvorené, je nevyhnutné aj obmedzené) a preto dáva vznik novým a novým bytostiam, aby v nich reprodukoval tú alebo onú svoju vlastnosť, ktoré spolu dávajú dokonalejší obraz plnosti, ktorá je v ňom.“1 Všetky hrdinské skutky apoštolov, mučeníkov, vyznavačov, panien a ostatných svätých majú svoj pôvod a ohnisko v Bohu, neobmedzenom stredisku všetkého dobra, krásy, lásky, milosrdenstva atď. „Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých.“ Bohu sa teda zapáčilo všetko, čo je na nebi i na zemi, včleniť do Krista, ktorého postavil na čelo všetkého stvorenstva, aby jeho prostredníctvom rozdával z plnosti božstva svojim tvorom a tak zjavil slávu svojej milosti. Preto Kristus je jediným Prostredníkom medzi Bohom a nami. V ňom sme spojení do najužšie s Bohom, ale i medzi sebou. Či z Kristovho podobenstva o viniči a ratolestiach, či z Pavlovej analógie hlavy a údov, z jedného aj z druhého je zrejmé, že Kristus a tí, čo sú s ním stmelení, tvoria iba jeden živý organizmus, jednu tajomnú Bytosť, ktorú môžeme nazvať: mystický Kristus, alebo bežnejšie: Cirkev. Cirkev je vlastne rozšírením Kristovho človečenstva a nie iba jeho zástupkyňou. Ona je skutočným zjavením sa Krista, ktorý sa s ňou stotožňuje.2 Pádne hovorí Marmion, že „Cirkev je behom stáročí žijúci Kristus.3 Podľa mňa Kristus a Cirkev je to isté“ — odpovedala svätá Janka z Arku, keď sa jej nepriatelia dopytovali, akú má mienku o Cirkvi. Ako kedysi Eva bola utvorená z boku spiaceho Adama, tak aj Cirkev, Nevesta druhého Adama, Krista, sa zrodila z jeho Srdca, keď usnul na kríži spánkom smrti. Preto právom môže o sebe tvrdiť, že je ,, z jeho tela, z jeho kostí.“ Apoštol ju jednoducho nazýva Kristovým telom, ktorého hlavou je Kristus a údmi my, jednotlivci. Medzi Cirkvou a Kristom je podivuhodná jednota, tajomné spolužitie, obdobné spolužitiu a sjednoteniu troch božských Osôb. „Aby všetci jedno boli, ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe.“ Rozličnosť osobnosti a úloh v Cirkvi nijako nenaštrbuje jej ucelenosť, ako v Bohu trojica Osôb nielenže nenarúšal jednotnosť spoločného božstva, ale je ešte jej nevyhnutným predpokladom. Svätý Pavol túto mnohorakosť údov, ich celistvosť a súčinnosť odvodzuje z ľudského tela, na ktorom sú tiež mnohé údy a predsa telo ostáva jednotné. Tak i „vy všetci ste jedno v Kristu Ježišovi.“ Všetkých vás spája jeden duch, ako jedna duša sceľuje mnohé údy toho istého tela. Mystickej jednote Kristovho tela nemôže stáť v ceste ani hranice času alebo priestoru. Všetci, čo žili v stáročiach a tisícročiach minulosti, v kultúrach a krajoch, ktorých spomienka už len tíško doznieva v dejinách, sú nám blízki, bratia a sestry v Kristu. Ako sa asi šírilo srdce Apoštola, keď svojim poslucháčom ohlášal blahozvesť o vospolnosti údov Kristových. Sme si navzájom údmi,4 scelení a skĺbení jedným životom, jednou láskou. Ani rasové, ani sociálne, ani pohlavné rozdiely medzi nami už nejestvujú, pretože vo všetkých je všetko Kristus. V ňom sme sa stali pokrvní, my, ktorí sme si kedysi boli tak ďalekí. Ako Spasiteľ, aj svätý Pavol považuje bratskú lásku za rozlišovaciu známku spojenia s Kristom. Odvtedy, čo sa Kristus stotožnil i s najmenším z našich bratov, láska k bližnému sa nedá oddeliť od lásky ku Kristovi, a naopak. ,,Hrešiac proti bratom, hrešíte proti Kristovi,“ napomína Korinťanov. Však to aj sám skúsil v tej kritickej chvíli na damašskej ceste. „Čo by ti teda osožilo, ak by si Krista miloval v hlave, a v tele by si ho zneuctil? Keď ti dakto chytí hlavu, aby ťa pobozkal, avšak okovanou obuvou by ti stúpil na nohu, či by si mu prinajmenšom nepovedal: Čo po mne stúpaš? A darmo by ti vysvetľoval, že ťa chce bozkom poctiť. Blázon! Ako keby uctená hlava nebola srastená s pošliapanou nohou, a nemusela trpieť i za ňu!“5 Láska je teda posledným dôsledkom nášho spolužitia s Kristom. „Kto zostáva v Bohu, zostáva v láske, pretože Boh je láska.“ „Amor meus, pondus meum. Tolko vážim, koľko milujem.“6 |
| Poznámky k článku : | Ján 10, 10. 2 Petr. 1, 4. Ján 1, 10. P. de la Boullaye: Jésus vivant dans l´Eglise, Paris 1937, str. 46., Ž. 67, 36. Ef. 1, 10. Kol. 1, 17. Ef. 1, 6. Ján 15, 1-6. 1 Kor. 12,12 a inde. Dr. Jürgensmeier: Der mystische Leib Christi, 7. vydanie, str. 38. Le Christ, vie de l´áme, Paris 1938, str. 109. Ef. 5, 30. 1 Kor. 12, 27 a inde. Ján 17, 21. 1 Kor. 12, 12. Gal. 3, 28. 1 Kor. 12, 13. Porov. K. Adam: Podstata katolicizmu, SSV Trnava 1943, str. 123. Ef. 4, 25. Ef. 4, 16. Gal. 3, 28. a Kol. 3, 11. Ef. 2, 13. Ján 13, 35. Mat. 25, 40. 1 Kor. 8, 12. Sk. ap. 9, 4-5. Sv. Aug.: In I. Joan, tr. X., n. 7-8, P.L. T, XXXV. 1 ján 4, 16. Svätý Augustín: Vyznania, 13, 9. |