Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Viliam Hoťka. |
| Rok : | 1946 |
| Číslo : | 1-2 |
| Názov článku : | Kristus žijúci v nás. |
| Text článku : | Vnútorný život vteleného Syna Božieho by sa mohol krátko definovať: láska k Otcovi. Láska, prýštiaca z bezprostredného videnia Otca.o osoba milovaná, bolo aj Kristovi už pri vstupe na tento svet devízou: plniť vôľu tohto, ktorý ho poslal.1 To mu bolo pokrmom po celý zemský život.2 A keď už splnil všetko, čo mu bol Otec uložil,3 ochotne odovzdal do jeho rúk aj to posledné, čo mu ešte ostalo: svoj mladistvý život. Celý patril Otcovi, ako zas Otec celkom patril jemu.4 „Jeho svet, jeho skutočnosť, jeho život, to bol — Otec.“5 Toto zameranie Kristovho života k Otcovi bolo vlastne len logickým dôsledkom jeho bytostného vzťahu k prvej božskej Osobe. „Operari sequitur esse.“ Činnosť a bytie sú súvzťažné. Kristus, ako druhá božská Osoba, je splodený Otcom. Otec je teda jeho Pôvodom, jeho raison ď étre. Jemu vďačí za všetko, čo má. Celým svojím bytím je zakotvený v ňom, v Otcovi. „Ja a Otec sme jedno... Filipe, kto mňa vidí, vidí i Otca.. .Neveríte, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne? To on, Otec, ktorý zostáva vo mne, koná skutky.“6 Odtiaľ to jeho životné lipnutie na Otcovi, odtiaľ tá jeho nežná a veľká láska k nemu. Do tohto bytostného vzťahu Syna k Otcovi hola vtiahnutá aj jeho ľudská prirodzenosť. Kristus aj ako Človek je vlastným Synom Božím. Synovstvo alebo otcovstvo je totiž pojem, ktorý sa viaže na osobu. A tá je u Krista iba jedna: božská. Ľudská prirodzenosť Kristova, hypostaticky spojená s jeho prirodzenosťou božskou, je práve tak vlastná Slovu, druhej božskej Osobe, ako jeho prirodzenosť božská. Táto skutočnosť má nedozierny význam aj pre nás. Nielen preto, že Kristus, vykrvácajúc za nás, až nad mieru zadosťučinil za naše hriechy — jeho ľudské činy mali totiž hodnotu božskú, nekonečnú, — ale najmä preto, že krstom aj my sme boli včlenení do jeho ľudskej prirodzenosti, ktorej sme sa tak stali údmi, integrálnymi časťami. „Celý človek, to je hlava a údy. Kristus je tou hlavou, my sme tými údmi. Celý Kristus, to je on a my ... Kristom sme sa stali!“7 Sme teda doplnkom, alebo ako píše Apoštol, „plnosťou Kristovou“.8 Kristus si privlastnil našu prirodzenosť pri svätom krste. Pri svätom prijímaní, keď miesi naše telo so svojím a svoju krv mieša s našou, toto sjednotenie s nami dovršuje. Je a žije v nás a my v ňom.9 Takto stmelení s jeho prirodzenosťou ľudskou, prichádzame do neuveriteľne tesného spojenia aj s jeho prirodzenosťou božskou, ktoré — hádam to nebude opovážlivosť — môžeme nazvať: srastenie. Keďže sme teda Kristovým človečenstvom srastení s jeho božstvom a sme s ním „ako by jedna osoba“ (svätý Tomáš), nevyhnutne sa dostávame aj do veľmi úzkeho vzťahu s Otcom, v ktorom Syn spočíva. Najjednoduchšie a najhlbšie tento pomer vyjadril sám Kristus: „Ja som v Otcovi svojom, vy ste vo mne a ja vo vás.“10 „Váš život je skrytý s Kristom v Bohu“, píše zas svätý Pavol Kolosanom.11 S Kristom, s ktorým máme jedno telo, jednu krv, jeden život, a s ktorým sme ešte aj jedného Ducha,12 sme vtiahnutí do náručia jeho Otca. Náš pomer k nemu je obdobný pomeru vlastnej ľudskej prirodzenosti Kristovej. Otec vidí v nás nielen svoje prijaté dietky, ale spoznáva v nás údy vlastného svojho Syna, s ktorým tvoríme tajomnú, mystickú jednotu, jeden životný celok. Nevesta, ktorá je so svojím ženíchom jedno telo, je bližšia jeho otcovi ako prijaté dieťa, ktoré je s prijímajúcim otcom spojené len zovňajším sväzkom právnym a mravným, ale nie krvným. My sme tou nevestou, keďže sme s Kristom zasnúbení13 a s ním krvne a bytostne (a nielen mravne) spojení, srastení. Nie sme teda synmi božím popri Jednorodenom, lež sme v ňom a s ním len jedným Synom Otca nebeského.14 A preto nás Otec miluje tou istou láskou, čo jeho. „Nech láska, ktorou si mňa miloval, sa rozprestrie í na nich, keďže ja som v nich.“15 Však preto poslal Otec na svet svojho Syna, aby skrze neho rozšíril svoju otcovskú lásku i na tých, ktorých predurčil, aby zobrazili v sebe jeho Syna16 — čiže na tých, v ktorých Syn rozvil svoje božské synovstvo a do ktorých vlial svoj vlastný život. ,,V tom sa prejavila láska božia k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal na svet, aby sme žili skrze neho.“17 Život, ktorý prúdi z Krista do nás, vyviera z Otca. Kristus je jeho Sprostredkovateľom. Kristus eucharistický. Stal sa Chlebom, nie tak preto, aby býval medzi nami, ako skôr preto, aby býval v nás, žeby sme žili z neho tak, ako On žije z Otca. „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom …, Ako ja žijem z Otca, tak ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa,"18 Otec je teda Princípom života Kristovho, ale i nášho. Je ako by Koreň, z ktorého vyrastá Kristus-Kmeň. Do tohto sme zas vštepení my — ratolesti.19 A práve pre toto organické spojenie s Otcom cez Krista, pre túto podivnú, ale skutočnú symbiózu, sa môžeme nielen nazývať, ale skutočne aj byť dietkami božími.20 Veď kde niet sjednotenia prirodzenosti a života, tam niet ani otcovstva a synovstva. My však máme účasť na prirodzenosti a živote božom,21 pretože sme srastení s Kristom, z ktorého prúdi jeho božský život do našich duší. ,,Kto má Syna, má život; kto Syna nemá, nemá života.“22 — Kristus bol celým svojím bytím i žitím zameraný k Otcovi. Otec bol jeho jedinou myšlienkou, jeho jedinou láskou. Všetko mu rozprávalo o ňom: vtáci nebeskí i ľalie poľné, celá božia príroda i ľudia. Vždy a všade videl a miloval len jeho. V ňom bol a v ňom žil. Otec bol jeho živlom. Všetko vzťahoval na neho. Sebe nič nepripisoval, ani učenie, ktoré ohlášal,23 ani skutky, ktoré konal. „Ja od seba nič nekonám“24 — vyhlásil proste. Láska k Otcovi ho nútila, aby robil vždy len to, čo sa páčilo jemu.25 Celý jeho život bolo neprestajné: „Áno, Otče!“26 A táto láska Kristova bola pri krste svätom skrze Ducha sv. vliata i do našich sŕdc.27 Môžeme milovať Otca tou istou láskou, čo Kristus! On— božský Prometeus — sniesol nám s neba tento posvätný oheň ai nemá iného želania, než aby blčal a zapálil srdcia všetkých.28 Však preto si nás privtelil, aby mohol v nás ďalej milovať svojho Otca a aby sme i my boli tam, kde je On — v náručí Otcovom.29 V jednom Duchu. Vykupiteľské dielo božie spočíva nielen v tom, že Boží Syn svojou krvou zmyl s nás hriechy a že už viac nie sme synmi božieho hnevu. To je len negatívna stránka vykúpenia. Pozitívna je v tom, že sme včlenení do Krista a tak vovedení do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou.30 Naše božie synovstvo nie je teda napodobeninou synovstva Kristovho, ale skôr jeho rozšírením. Aj naša účasť na' božom živote nadobúda svoiu nekonečnú hodnotu najmä odtiaľ, že vyviera z vlastnej ľudskej prirodzenosti Syna Božieho, s ktorou sme srastení. Toto srastenie je najdokonalejším zobrazením bytostnej jednoty Otca a Syna v Duchu Svätom. V Kristu sa dostávame do zvláštneho dôverného vzťahu k trom Božským Osobám, ktorý nekonečne presahuje požiadavky každej stvorenej bytosti a je prirodzeným len ľudskej prirodzenosti Kristovej. Z nekonečnej milosti božej sme teda tvm. čím je Kristus svojou prirodzenosťou rodom.31 Pri logickom postupe sa nám najprv načrtá náš vzťah k druhej Božskej Osobe, lebo však sme mystickými údmi jej vlastnej ľudskej prirodzenosti. Potom je nám zrejmý náš pomer k Otcovi, ktorý je Pôvodom Syna a tak aj nás, jeho údov. „Ja som v Otcovi svojom a vy vo mne.“32 Napokon prichádza do úvahy náš postoj k tretej Božskej Osobe, k Duchu Svätému. Časove však nepatríme skôr Synovi ako Otcovi alebo Duchu Svätému, pretože nikto nemôže byť najprv synom a až potom mať otca. Táto súvzťažnosť platí aj o Duchu Svätom. „Duch Boží prebýva vo vás. Kto však nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho.“33 Byť v Kristu, znamená teda toľko, ako byt aj v Duchu Svätom. To preto, že Duch Svätý je Duchom Kristovým, ktorým je pomazané a presiaknuté jeho človečenstvo.34 Čo je potom zrejmejšie, ako že ten istý Duch preniká aj nás, údy Kristove, aby tak dovŕšil našu jednotu s našou Hlavou? „Však práve tým sa stávame prirodzenému Synovi Božiemu najviac podobnými, že v nás osobne prebýva ten istý Duch, ktorý prebýva i v ňom.“35 A preto je naše spojenie s Kristom najvernejším odzrkadlením bytostnej jednoty Otca a Syna, lebo máme s Kristom spoločné to, čo je spoločné Otcovi a Synovi, totiž Ducha Svätého. Ten istý Plameň, ktorý svára Oboch v jednu Bytosť, svára aj našu a Kristovu ľudskú prirodzenosť ako by v jednu bytosť, v jedného Krista. Sme teda nielen „jedného tela“36 s Kristom, ale i „jedného Ducha“37, pretože „kto je primknutý k Pánovi, je s ním jedného Ducha.“38 Náš vzrast v Kristu je aj vzrastom v Duchu Svätom. Pri svätom prijímaní pijeme zo Srdca Kristovho nielen jeho krv, ale aj jeho Ducha,39 takže sme nositeľmi nielen Krista, ale aj Ducha Svätého, ktorý v nás, ako vo svojom chráme, prebýva a ktorému, tak ako Kristovi, celkom patríme.40 Duch Svätý je Duchom Kristovým, ale rovnako aj Otcovým,41 pretože vychádza z oboch ako zo svojho spoločného Pôvodu. On je Dovŕšiteľom jednoty Otca so Synom a tak aj s nami. „V tom sa javí naše spojenie s Otcom nebeským najžiarivejšie, že nám poslal svojho vlastného Ducha.“42 Keď platí apodiktický výrok Kristov, že nikto nepríde k Otcovi, ak nie cez neho,43 nie menej platí aj zásada, že tento prístup k Otcovi máme skrze Krista v jednom Duchu,44 Len preto, že máme Ducha vlastného Syna Božieho, smieme aj my, prijatí synovia boží, volať ku Kristovmu Otcovi: „Abba, Otče!“45 Môžeme teda povedať, že Duch Svätý je nám tým, čím je Kristovmu človečenstvu: Ohnivom, spájajúcim nás so Slovom aj s Otcom, aby sme — podľa slov samého Krista — boli s nimi a medzi sebou jedno tak, ako Oni sú jedno medzi sebou.46 Lež Duch Svätý je nielen Pôvodom nášho bytostného spojenia s Bohom, ale aj Pôvodom našej nadprirodzenej činnosti, nášho nového života v Kristu. Však ani nemôže byť život údov stvárňovaný iným duchom, ako život Hlavy — Krista, ktorý od prvej chvíľky svojho zemského žitia47 až do poslednej48 bol neprestajne pod vplyvom Ducha Svätého. Skrze Ducha Svätého sme znovuzrodení pri krste svätom49 a prijatí za dietky božie;50 On nás učí každej pravde;51 rozlieva do našich sŕdc lásku božiu;52 vzdychá za nás nevysloviteľnými vzdychmi.53 Slovom on je Rozdávateľ všetkých nadprirodzených darov.54 Tým sa líšia boží synovia od synov tohto sveta, že sa dávajú viesť Duchom Božím,55 ako sa ním nechal viesť aj vlastný Boží Syn.56 Preto poslaním Duchai Svätého, žijúceho v nás, je: vliať do nás život Kristov, vytvoriť z nás Krista. Kristus sa z Ducha Svätého počal v svätosti, aby bol prirodzeným Synom Božím; iní sú Duchom Svätým posvätení, aby boli prijatými synmi božími.57 V spoločenstve s Duchom Svätým sa naše spolužitie s Otcom i Synom sceľuje a utužuje a ich láska k nám nadobúdal perspektívy nekonečné, božské, pretože Duch lásky Otcovej k Synovi a Synovej k Otcovi vanie aj naším bytím a žitím a strhuje nás do náručia obidvoch, v ktorom aj sám spočíva. |
| Poznámky k článku : | Ž. 39, 8; Ján, 6, 38. Ján, 4, 34. 1 Ján, 1, 3. Svätý Augustín: Sermo 139, t. Ján, 14, 20. Rim. 8, 9. Porov. Iz. 1-3. Scheeben: Mysterien 1941, str. 145. Ef. 4, 4. Ef. 4, 4. Ef. 4, 4. Ef. 4, 4. 1 Kor. 6, 17. Ef. 5, 18 a 1 Kor. 12, 13. 1 Kor. 3, 16-17 a 6, 19-20. Mat. 10, 20. Scheeben, tamže. Ján, 14, 6. Ef. 2, 18. Rim. 8, 15. Ján, 17, 21. Luk. 1, 35. Žid. 9, 14. Ján, 3, 5. Rim. 8, 15. Ján, 16, 13. Rim. 5, 5. Rim. 8, 26. 1 Kor. 12, 11. Rim. 8, 14. Mat. 4, 1. S. th. III., q. XXXII, art. 1. Ján, 17, 10. K. Adam: Jesus Christus, III. vyd. Str. 149. Ján, 10, 30 a 14, 9-10. Svätý Augustín: Tract. In Joan. XXI, 8-9. Ef. 1, 23. Ján, 14, 20. Gal. 2, 20. Ján 14, 20. 3, 3. 1 Kor. 6, 17. 2 Kor. 11, 2. Porov. Scheeben: Mysterien, vyd. 1941, str. 318 a 319. Ján, 17, 26. Porov. Rim. 8, 29-30. 1 Ján 4, 9. Ján, 6, 57-58. Porov. Ján 15, 1-8. 1 Ján 3, 1. Peter. 1, 4. 1 Ján 5, 12. Ján, 17, 16. Ján 8, 28. Tamtiež, v. 29. Mat. 11, 26. Rim. 5, 5. Luk. 12, 49. Ján, 17, 24. |