Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Viliam H o t k a. |
| Rok : | 1945 |
| Číslo : | 7-10 |
| Názov článku : | Kristus, žijúci o nás. |
| Text článku : | Krstom sme boli včlenení do Krista, Eucha- ristiou sa naše spojenie s ním dovršuje, pre hlbuje. On v nás rastie, my sa tratíme. Ako pla- nič, zaštepený do šľachetného vinného kmeňa. Čím užšie s ním srastá, tým viac sa i on zu šľachťuje, až nakoniec prúdi v ňom tá istá miazga, čo vo viniči. Planič prestal byť plani- čom. Miazga, prúdiaca z viniča, ho pretvorila v šľachetnú ratolesť, na ktorej sa už urodí aj chutné hrozno. Vrastením do Krista srastáme však nielen s jeho človečenstvom, ale i s jeho božstvom, akokoľvek sa nám to zdá neuveriteľným. Ľud ská prirodzenosť Kristova je vlastne len cesta k jeho prirodzenosti božskej, s ktorou sme spo jení tak úzko, že intímnejšie spojenie tvora s Bohom ani nie je mysliteľné. „Kristus-Boh je vlasť, kam ideme, Kristus-Človek je cesta, ktorou ideme."1 Máme bvť naplnení celou plno sťou Božou2 tak, žeby Boh v nás bol všetko.8 Aby sme aspoň čiastočne vnikli do tohto tajomstva, nesmieme zpred očú strácať vzorovú príčinu nášho spojenia s Kristovým božstvom, 1 Sv. Aug., Sermo 123, c. 3. s Ef. 3, 19. * 1 Kor. 15, 28. jeho ľudskú prirodzenosť. Táto je spojená s druhou božskou osobou hypostaticky. To zna mená, že nemá ľudskú osobitosť, ale jestvuje ako vlastná prirodzenosť Slova, Syna Božieho. My sme pri krste boli vštepení do Kristovej ľudskej prirodzenosti. Tým sme, pravda, neboli spojení so Slovom hypostaticky, nestratili sme svoju ľudskú osobu a nestali me sa Bohom — (však je to metafyzicky nemožné) — avšak sme boli k vlastnej ľudskej prirodzenosti Syna Božieho privtelení. Dostali sme sa s ním do naj užšieho styku, aký je len pre tvora možný. Stali sme sa s ním „ako by jedna mystická osoba".1 Spasiteľ túto jednotu prirovnáva k organic kému srastu viniča s ratolesťami, svätý Pavol zasa sceleniu hlavy s údmi. ..Ja som vinič, vy ste ratolesti."2 „Hoci telo má mnoho údov, predsa však tieto tvoria len jedno telo. Tak i Kristus... Vy ste tým telom Kristovým, vy ste tými údmi."3 Privtelením ku Kristovi sme sa teda stali blízkymi nielen jeho prirodzenosti ľudskej, ale i božskej. Náš pomer k nej je analogický po meru vlastného Kristovho človečenstva k jeho božstvu. Inými slovami: Súc smieseni s Kristo vým telom a krvou a oživení tým istým životom, prichádzame do podobného vzťahu k druhej božskej osobe, v akom je jeho vlastná ľudská prirodzenosť k tejže osobe. Kristovo človečen stvo je vlastné Slovu, naše privlastnené. Čo je Kristus svojím rodom, to sme my z milosti. (Svätý Augustín.) Aby svätí Otcovia zvýraznili spojenie bož stva s človečenstvom v Kristovi, nazývajú jeho ľudskú prirodzenosť Nevestou Syna Božieho. No nielen jeho, ale i našu. Najmä svätý Ber nard pri vysvetľovaní Veľpiesne obľubuje si výraz: „Sponsa Verbi, Nevesta Slova." Rozumie ňou Cirkev, ale i každú jednotlivú dušu, žijúcu v Kristu. „Čiastka a celok sú totiž v istom smy- sle jedna a tá istá vec, takže čo patrí celku, je v určitom smysle vlastníctvom i časti."7 Cir kev je „ako by jedna v mnohých (dušiach) a celá v každej (duši)". (Svätý Damián.) Cirkvi ako makrokozmu, duši ako mikrokozmu, tamtej i tejto patrí ten istý názov: Nevesta Slova. Či zasnúbenie Syna Božieho s Cirkvou sa neusku točňuje práve v jednotlivých dušiach? Kristus je teda náš Ženích. A ako taký nás miluje láskou nad všetko pomyslenie. Život svoj za nás dal.8 Zasnúbil sa s flami, napája nás svojou krvou, svojím životom. Utvorení sme z jeho mäsa, z jeho kostí.9 Sme jeho telo. A pre to nás miluje ako seba samého. „Každý kŕmi a s láskou opatruje svoje telo ako Kristus Cirkev."10 Titul Nevesty Syna Božieho, ktorým sa ho- nosíme, nie je teda čírym titulom. Je to sku točnosť, lebo skutočne patríme jemu a on zas nám.11 A v ňom a s ním vlastníme aj celé jeho bohatstvo. „Všetko je vaše ... či svet, či život, či smrf, či veci terajšie, či budúce — všetko • V <<10 je vaše. 1- On, kedže je Synom Božím, skrze ktorého bolo všetko stvorené13 a v ktorom je zakotvené všetko bytie,14 je dedičom celého sveta.13 My, s ktorými sa on zasnúbil, stali sme sa spoludedičmi toho všetkého.16 „Ked nám Boh dal svojho Syna, či nám spolu s ním nedal i všetko?"11 7 Suma teol. II—II, ot. LXI, čl. 1. ad 2. 8 1 Ján 3, 16. » Ef. 5, 30. 10 Tamže. 11 1 Kor. 6, 19, porovn. tiež Velpieseň 2, 16. 12 1 Kor. 3, 22. 13 Ján 1, 3. 14 Kol. 1, 17. 16 Zíd. 1, 2. 16 Rim. 8, 17. 17 Rim. 8, 32. Aká závratná to skutočnosť! V raji človek zatúžil stať sa Bohom. Ne možnosť. Pýcha. Hriech. A čo sa stalo? „Kde sa zaplienil hriech, tam sa ešte väčšmi rozrástla milosf."ie Syn Boží stal sa človekom, abv splnil odvekú túžbu človeka. Stmelil nás so sebou, aby nás — sťa Ženích svoju Nevestu — voviedol po svojom boku do kráľovstva svojho Otca ... On, ktorý je všetko, nás, ktorí sme nič! „Táto Nevesta je svojím rodom, krásou a hodnosťou na neporovnateľne nižšom stupni ako jej Ženích, a predsa kvôli tejto Etiopčan- ke4 prišiel zdaleka Syn večného Kráľa, aby sa s ňou zasnúbil. Ba i zomrieť za ňu sa mu nevi delo strašným. Akože ty, ľudská duša, akože si ty prišla k tomu? Odkiaľ sa ti dostala taká ohromná sláva, že sa právom môžeš nazývať Nevestou toho, na ktorého si anieli želajú po- hliadnuť? Ako to, že ten ti je Ženíchom, kto rého krásu obdivuje slnko i mesiac a na pokyn ktorého sa všetko hýbe? Ako sa odvdačíš Pá novi za všetko, čo ti urobil, že si sa stala spo- ločnicou jeho domácnosti, jeho kráľovstva, jeho lôžka a že ťa Kráľ voviedol do svoiej komnaty? S akou láskou máš objať toho, ktorý si ťa tak cení, ba čo viac, ktorý ťa takú učinil! Zo svojho boku ťa totiž utvoril, ked na kríži za teba usnul spánkom smrti... Kvôli tebe opustil Otca. aby prilipol k tebe, žeby si s ním bola len jedného Ducha. A hľa. teraz, kedže si s ním zasnúbená, chvstá sa ti už svadobná hostina v nebi, vo več nej dvorane.. ,"5 . Tešme sa teda, jasajme a vzdaime Bohu chválu, pretože nadišiel čas svadbv Baránkovef a jeho manželka sa prichystala."6 |
| Poznámky k článku : | Sv. Aug., Sermo 123, c. 3. Ef. 3, 19. 1 Kor. 15, 28. Suma teol. III, ot. 48, 61. 2 ad 1. Ján 15, 5. 1 Kor. 12, 12 a 27. Suma teol. II—II, ot. LXI, čl. 1. ad 2. 1 Ján 3, 16. Ef. 5, 30. Tamže. 1 Kor. 6, 19, porovn. tiež Velpieseň 2, 16. 1 Kor. 3, 22. Ján 1, 3. Kol. 1, 17. Zíd. 1, 2. Rim. 8, 17. Rim. 8, 32. Rim. 5, 20. Od prírody čiernej, hriešnej. (Pozn. prekl.) P. L. t. 183, p. 158 sq. " Zjav. sv. Jána 19, 7. |