Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Viliam H o t k a. |
| Rok : | 1945 |
| Číslo : | 2-4 |
| Názov článku : | Kristus, žijúci o nás. |
| Text článku : | Prirovnanie Boha a duše k ženíchovi a neveste nie je bernardské. Má dávnu tradíciu, lebo už v Starom zákone nebolo neznáme.1 Pieseň Šalamúnova, ospevujúca lásku ženícha a nevesty, bola odjakživa zaradovaná medzi Písmo sväté práve pre svoj hlboký symbolický význam. ..Ak sú všetky Písma sväté, je Veľpieseň najsvätejšia", povedal slávny Rabbi Akiba. Y Novom zákone sám vtelený Syn Boží hovorí o sebe ako o ženíchovi.2 I Duchom božím presiaknutý predchodca Pánov nazýva sa „priateľom ženíchovým".3 Svätý Ján vo svojom Zja- 1 Iz. 61, 10; Oz. 2, 19. 3 Ján 3, 29. 2 Mat. 9, 15. vení vidí oslávenú Cirkev ako nevestu, okrášle- nú a v úplnom odovzdaní svojmu ženíchovi.4 No najmä svätý Pavol s úlubou prirovnáva Krista k ženíchovi a Cirkev k neveste, a či skorej naopak: Kresťanskí mužovia majú v Kristovi vidieť svoj pravzor, ked ide o obetavú lásku k manželkám, ktoré si zas majú brať príklad od Cirkvi, poslušnej a celkom oddanej Kristovi- Zeníchovi. Darmo sa teda pohoršujú freudovské špinavé duše, ktoré chcú vidieť v katolíckej mystike akýsi prejav perverznej pohlavnej lásky. Opak je pravdou. Spolužitie muža a ženy má svoj čistý, nijakou telesnosťou nepoškvrnený ideál v pomere Krista k Cirkvi (k jednotlivej duši) a tento zas v samej jednote trojičného života. Dokonalejšie slúži za vzor menej dokonalému, a nie opačne. V tomto smysle načim chápať aj výrazy Písma, Otcov a mystikov, ked prirovnávajú naše spolužitie s Kristom k životu manželskému. — Duša, krstom svätým do Krista včlenená, stáva sa jeho nevestou. Ale akou nevestou! Ved v ktorej neveste žije jej ženích v takom dokonalom smysle ako Kristus v duši! Či môže daktorá o sebe povedať, že je vo svojom milom a on zas v nej, ako to Pán Ježiš hovorí o nás?8 Kristus však nezostáva v duši nečinný, Skrze svojho Ducha, ktorý v nás spočíva, rozlieva do nás svoj život tokom vždy širším a širším. Rastie v nás až po mieru dospelého veku, predurčeného Otcom,7 každým dobrým skutkom,6 ale najmä sviatosťou svätého birmovania, ktorá nám vrýva do duše charakter Krista už dospelého. Vieme, že súhlas sám, ktorým ženích a nevesta zatvárajú manželstvo, nerobí ešte ich spolužitie dokonalým. Manželstvo sa dokonáva až telesným spojením, Kde je toto fyzicky nemož- 4 21, 2. 7 Ef. 4, 13. 5 Ef. hl. 5. * Ef. 4, 15. * Ján 14, 20. né, tam sa vlastne sväzok manželský stáva bezúčelným a podľa cirkevného práva i neplatným.1 Naše spojenie s Kristom sa završuje Eucha- ristiou. Pri svätom prijímaní Kristus sám prichádza scelif milostný sväzok so svojou nevestou. Už nestojí obdaleč, nazerajúc iba cez mreže ako Milý vo Veľpiesni,2 ale prichádza až do nášho najhlbšieho vnútra, aby nás stmelil so sebou. „Duša je svätá nevesta nesmrteľného Ženícha; ich spolužitie sa dokonáva pri sviatost- nom spojení", vraví svätý Eírem. Vtedy môže už plným právom povedať: „Môj milý patrí mne a ja jemu."3 V tomto svetle vidíme, aký zástoj v kresťanskom živote má požívanie Eucharistie, ku ktorej ako k svojmu stredisku smerujú všetky ostatné sviatosti. Sväté prijímanie nie je len pobožnosť popri mnohých iných, ale je pobožnosť v najvlastnejšom smysle slova, pretože nás zo všetkých najviacej zbožšťuje, najdokonalejšie nás pretvárajúc v Krista. To, že sa Spasiteľ v Eucharistii halí do vonkajších javov chleba a vína, má hlboký význam symbolický. Je naším pokrmom, nápojom. Po požití telo absorbuje pokrm a nápoj a pretvára v seba. Z neho sa živí, buduje a vzrastá. Po svätom prijímaní sa v nás deje čosi podobného, lenže opačným pochodom. Čo je dokonalejšie, pretvára v seba a asimiluje menej dokonalé. ,,Ty sa pretváraš vo mňa, a nie ja v teba", povedal Spasiteľ svätému Augustínovi. Pavlovo: „Žijem, no nie už ja, ale Kristus žije vo mne"4sa vtedy v nás uskutočňuje doslovne, lebo pri prijímaní sviatostného Spasiteľa „prechádzame v to, čo prijímame".13 No nejde tu len o srastenie d u š e s Kristom Človek, to je duša aj telo. Kristus, ktorý jé vo Sviatosti oltárnej prítomný aj so svojím telom, privteluje si nás v oných svätých chvíľach spojenia celých. A tak telom aj dušou patríme jemu, sme s ním „jedno telo, jeden duch".5 Našimi žilami preteká jeho božská krv, naše údy sa stávajú jeho údmi.6 Božský život, ktorým je presiaknutá naša duša, sa teda prejavuje i na našom smrteľnom tele.7 Výraz svätého Leva Veľ., že sme s Kristom „c o n c o r p o r e i" (jedného tela) a „c o n s a n g u i n e i" (jednej krvi, pokrvní)8 nie je nijako hyperbolou. Ani spojenie matky s dieťaťom, ktoré nosí vo svojom živote a s ktorým je srastená, nie je také intímne.9 No hĺbku nášho bytostného spojenia s Kristom a vzájomného prenikania sa najpravdivejšie a najjednoduchšie predsa len vystihol On sám, Kristus, ked vraví: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom."10 Tie isté výrazy Pán Ježiš používa, ako ked vyjadroval jednotu seba s Otcom. A ozaj, okrem tohto a hyoostatického spojenia dvoch prirodzeností u Krista, nijaké iné nie je užšie v nadprirodzenom, a tobôž nie v prirodzenom svete vecí. Radosťou nás má napĺňať ďalej i tá skutočnosť, že každým požívaním Eucharistie srastáme s Kristom užšie a užšie. Eucharistia je totiž sviatosť vzrastu v Kristu a tým vlastného ubý- vania. „On musí rásť, ja však krpatieť."11 Tak vyjadril svätý Ján Kristiteľ svoj postoj ku Kristovi. Taký má byť i náš cieľ, keď ideme požívať Sviatosť oltárnu. Po akú mieru ho tá-ktorá duša dosiahne, to závisí, pravda, aj od subjektívnej dispozície. Eucharistia aj ostatné sviatosti účinkujú síce silou im vlastnou (ex opere operatoj, avšak osobná asimilačná schopnosť môže prúd božského života, vytekajúci z eucharistického Krista, rozšíriť a prípadne aj zúžiť. Príchylnosť vôle k hriechu a nedbalá príprava účinky svätého prijímania paralyzujú v nemalej miere. A naopak. Božský Hosť sa nám dáva tým ochotnejšie, svoj život zo svojho Srdca do nás vylieva tým hojnejšie, čím menej žijeme sebe a čím väčšmi túžime oddať sa jemu. Myslím, že nepreháňala svätá Terézia Ježiškova, ked tvrdila, že aj jedným svätým prijímaním by sme sa mohli stať dokonalými. Akiste to na sebe skúsila. Jej túžba, aby Kristus v nej žil a ona sa pretvorila v neho, má byť vlastná každej duši, ktorá vie, čo má v Eucharistii: „Som tvoja nevesta milená, Miláčik môj! Príď vo mňa žif! Ach, príd! Krásou tvojou očarená, túžim len v Teba sa pretvoriť,"21 |
| Poznámky k článku : | Iz. 1, 10. Iz. 2, 19. Ján. 3, 29. Mat. 9, 15. 4 21, 2. Ef. hl. 5. Ján 14, 20. Ef. 4, 13. Ef. 4, 15. C.J.C.,can. 1068. Veľpieseň 2,16. Gal. 2, 20. Sv. Lev VeL, Serm. 63. Ef. 4, 4. 1 Kor. 6, 15. 2 Kor. 4, 11. Lect. VI. in Asc. Dni. Histoire ďune äme 407. |