Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Univ. prof. Dr. Jozef Búda |
| Rok : | 1945 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Dúha, znamenie pokoja. |
| Text článku : | Hrob obyčajne všetko vyrovná. V kom je len trocha ľudskostí, na mŕtvych sa nehnevá. Ak sme u niekoho videli len zlé stránky, kým žil, usilujeme sa ospravedlniť jeho chyby a do popredia stavať jeho dobré stránky, ked už zomrel. Statoční vojvodcovia kladú na hrob veniec ešte aj nepriateľovi. Akýsi podobný dojem mám, ked čítam udalosti po potope sveta. Celý kraj, ktorý bol zaplavený vodou, je posiaty mŕtvolami ľudí. Hej, Boh bojoval proti nim a dosiahol úplné víťazstvo. No netrestal ich ako nepriateľ. Boh nič nemá v nenávisti z toho, čo stvoril. Tým menej človeka, ktorého predsa stvoril na svoj obraz. Jediné, čo aj vtedy nenávidel, bol hriech. Ten chcel vyhubiť, preto dopustil potopu, ktorou ľudom viacej osožil, než škodil. Vieme zo svätého Písma, že mnohí z tých, čo v potope zomreli, pod ťarchou trestajúcej ruky božej robili pokánie a zachránili sa — i ked za život časný — pre život večný. Nebyť potopy, boli by zahynuli na večnosť. A pretože Boh miloval človeka, je po potope (aby sme o ňom hovorili po ľudsky) akýsi dojatý. Pozostalých berie znovu do osobitnej o- chrany, robí s nimi novú smluvu a nad zomretými roztiahne svoj krásny nebeský veniec, dúhu. Ked si všimneme len samotné slovo, ktorým Písmo sväté označuje dúhu, a nedívame sa na súvislosť, v ktorej sa to slovo nachádza, neostaneme bez pochybnosti, či je tu naozaj reč o dúhe. Príslušné hebrejské slovo „qešet!" totižto označuje oblúk vo všeobecnosti, hlavne však oblúk, ktorým starodávny vojak vystreľoval svoje strely, kušu. Na označenie dúhy sa toto slovo používa, lebo aj ona má tvar oblúka, kuše. Lenže na nebi je aj viacej oblúkov. Baby- lonci pokladali ktorési súhvezdie — možno Orión — za kušu boha Marduka, ktorou bojoval proti Tiamate, a po víťaznom bojí zavesil si kušu — spomenuté súhvezdie — na nebo. Ďalším oblúkom na nebi je aj nov (mesiac), lepšie povedané prvá štvrť so svojou kosáko- vitou podobou. I tento zjav pokladali starí východniari za zbraň božstva, čo sa zjavovalo v mesiaci; ale tu vari mysleli skôr na meč ako na kušu. Biblia, kedže sa na spôsob východného človeka rada vyjadruje obrazne, tiež spomína meč Boha.1 No nemôžeme tvrdiť, že by pritom myslela na mesiac. Pravda, obrazotvornosť národov aj z dúhy urobila zbraň božiu, kušu, ktorou božstvo vystreľuje svoje zbrane: hromy. Arab, keď hovorí o svojom Kuzahovi, ktorý svojou kušou vystreľuje šípy, myslí na dúhu. Boh indických Árij- cov Indra má tiež svoju strelnú zbraň, ktorou bojuje proti nepriateľom, a je to tiež dúha. Lenže aj u týchto národov je dúha už po boji na nebo zavesená zbraň, ktorou božstvo už nebojuje. Je teda náznakom pokoja. Tým viacej je dúha symbolom pokoja v Biblii, kde sa to výslovne zdôrazňuje. Ved ani nevedno, či Biblia vôbec myslí na dúhu ako na zbraň. Je síce pravda, že Pán aj podľa Biblie2 bojuje s kušou; no nikde sa nespomína, že by touto kušou bola dúha. Je však isté, že vtedy, ked sväté Písmo spomína nebeský oblúk ako znamenie smluvy medzi Bohom a ľudmi, teda ako znamenie pokoja, nemyslí na nijaký iný nebeský oblúk, ale na dúhu. Tento oblúk sa, podľa osnovy Biblie,3 ukáže na nebi vtedy, keď Boh „rozoblačí svoje oblaky", teda na nebi za- oblačenom. No a na zaoblačenom nebi nevidieť ani mesiac ani Orión ani nijaké iné súhvezdie, ale iba dúhu. Ale ani dúha sa neukáže vtedy, ked je celé nebo zamračené. Musí byť niekde na oblohe jasný priestor, cez ktorý prerazia lúče slnka a zasvietia na oblaky, rozložené na druhej strane neba. Lomením týchto slnečných lúčov vzniká dúha. A práve týmto znázorňuje dúha tak krásne pokoj. Ked sa zjaví na nebi, oblaky, ktoré sú znamením božieho hnevu, sa už pretŕhajú a začína svietiť slnko. Takto sa zjavila aj po potope sveta dúha na nebi, ktoré už tak dávno bolo zaoblačené. Isteže to nebola prvá dúha, ktorú človek videl, ved zákony, podľa ktorých dúha na nebi vzniká, platily aj pred potopou. Ale po potope dostáva dúha osobitný význam. Boh zase prijíma človeka do svojej lásky. Robí s ním smluvu, podľa ktorej človek stáva sa pánom celého pozemského stvorenia, je však zaviazaný zachovávať určité prikázania. Kedže ich Boh dáva Noemovi, voláme tieto príkazy príkazmi noa- chickými. Pečaťou na túto smluvu je dúha. Ona má upamätúvať človeka na príkazy, ktoré v smysle spomenutej smluvy má zachovávať. Isteže mu pripomenie aj trest, potopu, ktorou Boh stíhal hriech, prestupovanie božích príkazov. No nenaplní ho strachom, ba naopak pripomenie mu láskavosť, ktorú Boh človeku do potope preukazoval. Ved mu prisľúbil, že ho viacej nebude trestať potopou. Boha však dúha bude tiež upomínať na tento sľub. Boh, pravda, nepotrebuje nijakej upomienky. Je to zase len obrazné vyjadrovanie sa, ktoré opäť len človeka má uspokojiť a uistiť, ved mu Boh aj dúhou označuje, že na svoje sľuby nezabudne. Ináč sa dúha častejšie spomína v Písme svätom a je vždy príkladom krásy. Prorok Eze- chiel opisuje akúsi nebeskú žiaru a dokladá: ,.Ako vyzerá dúha, čo je v oblaku v dáždivý deň, tak vyzerala žiara dookola,"2 Sirachovec" píše: „Pozri sa na dúhu a žehnaj tomu, čo ju učinil. Veľmi je krásna vo svojej žiare." Novom zákone svätý Ján vo svojich Zjaveniach hovorí, že okolo nebeského trónu ako ozdoba je dúha,6 a opisuje mocného anjela, čo sostupuje s neba, oblečený je do oblaka, tvár má ako slnko, nohy podobné ohnivému stĺpu a na hlave má dúhu.7 našich časoch sa po vojne zvykly vztýčiť biele zástavy. Tie značia, že je koniec krviprelievaniu, že bude pokoj. Ako malí študenti sme si na kruh kartónového papieru namaľovali sedem farieb dúhy, tak ako za sebou nasledujú. Kruh sme nastokli na nejakú os a prudko sme ho rozkrútili. Sedem farieb dúhy splynulo v jednu a to bielu farbu. Biela farba je teda smesou siedmych farieb dúhy. Ked si teda ľudstvo zvolilo bielu farbu za symbol pokoja, zvolilo si vlastne, i ked nevedome, zase len dúhu. Ešte menší sme boli, ked sme si pri kúpaní v rieke vedeli aj spraviť dúhu. Vzali sme do úst vody a prudko sme ju rozprskli z úst oproti slnečným lúčom. Voda sa rozprášila a vyzerala skoro ako obláčik. Na tomto obláčku zlomily sa lúče slnka a ukázal sa nám pekný polkruh malej dúhy. Nuž všeličo by sme vedeli, ešte aj dúhu robiť. Len jedno nevieme: robiť pokoj. Lebo nepamätáme na to, že hlavný príkaz smluvy, ktorú kedysi spečaťovala dúha, znel: „Kto vyleje ľudskú krv, toho krv má sa vyliať." |
| Poznámky k článku : | 1. Iz. 27, 1. 3 Hab. 3, 9. 3 Gen. 9, 14. Ez. 1, 28. 5 43, 12; porov. aj 50, 8. 6 Zjav. 4, 3. 7 Zjav. 10, 1. |