Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Univ. Prof. Dr. Jozef Buda |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Sviatky duchovnosti |
| Text článku : | Sviatky duchovnosti. Univ. prof. Dr. Jozef Búda. Každý katolícky sviatok je sviatok duchovnosti. Cieľ sviatkov je úcta a oslava nestvoreného Ducha, Boha a posvätenie ľudského ducha, duše. Lenže pri mnohých sviatkoch nájdeme viac vzťahov na pozemský život. Vianoce napr. nám predstavujú Syna Božieho v takom smrteľnom tele, ako máme my; pritom dieťatko v jasliach nám poukazuje na radosti rodinného života. To všetko, pravda, má nás tiež viest k duchovnosti; jednako však ostávajú tieto sviatky aj sviatkami dieťaťa, rodiny. Veľkonočné sviatky sú sviatkami duchovnosti v najužšom slova smysle. Telo vzkrieseného Spasiteľa je síce telo ľudské, ale už nie smrteľné, lež oslávené, zduchovnelé. Vykupiteľským dielom Veľkého týždňa si nás Ježiš Kristus úplne získal za svojich, sme údmi jeho osláveného tela; preto Cirkev svätá už od čias apoštolských znázorňuje celou symbolikou veľkonočných sviatkov prechod z otroctva hriechu k slobode synov božích, prechod od smrti k životu, od telesnosti k duchovnosti. Znázorňuje to už starozákonný praobraz Veľkej noci. Pravda, len nedokonale, ako to robieva Starý zákon, ktorý otroctvo hriechu prirovnáva otročeniu pod jarmom cudzích národov, vykúpenie predstavuje ako oslobodenie zo zajatia a nevoľnosti a duchovné dobrá zobrazuje dobrami zemskými. Starozákonnú Veľkú noc slávili Izraeliti na pamiatku svojho vyslobodenia z Egypta. Egypt sa v Písme svätom často volá domom otroctva. Odtiaľ sa národ mal dostať do zasľúbenej zeme, ktorá je obrazom prisľúbeného nebeského kráľovstva, ako to pekne a zovrubne vykladá svätý Pavol vo svojom Liste k Židom.1 V Egypte požívali pokrmy hrubé, a ich vodca ešte aj po oslobodení má obavy, že sa jeho národ radšej vráti do otroctva, len aby sa nemusel zrieknuť týchto jedál, hoci mu po prechode cez Červené more bol prístupný akýsi nebeský pokrm, manna. V Egypte boli otrokmi faraóna, po slávení prvej Veľkej noci prišli k vrchu Sinaj, kde sa im zjavil sám Boh, dal im svoj zákon (Starý zákon), uzavrel s nimi smluvu, takže od tých čias on bol ich zastancom a kráľom, oní však boli jeho národom. Krv baránka ich zachránila od záhuby, ktorou anjel smrti trestal Egypt. Kostí baránka nesmeli zlámať; jeho mäsom sa posilnili na cestu do zasľúbenej zeme a jedli k nemu nekvasené chleby. Rýchle sa museli vybrať na cestu, nebolo teda času vyčkávať, kým by cesto skyslo. Toto bola vonkajšia príčina, pre ktorú jedli na prvú Veľkú noc nekvasený chlieb. Ale malo to aj hlbšiu príčinu. Kvas je a vždy bol symbolom porušenia a nečistoty; preto sa napríklad nesmel dostať kvas na oltár starozákonného chrámu. A Izraeliti každoročne museli pred veľkonočnými sviatkami odstrániť zo svojich domov akýkoľvek kvas a cez celý veľkonočný týždeň smeli požívať len nekvasený chlieb, ktorý je symbolom duchovnosti, čistoty. I kresťanská Veľká noc má svojho Baránka. Krv tohto nepoškvrneného Baránka nás neoslobodila z egyptského poddanstva, ale z otroctva hriechu, nie od smrti časnej, ale od smrti večnej. No v našej Veľkej noci sa už v celom jase ukazuje duchovnosť týchto sviatkov, ktoré slávime na pamiatku uzavretia Novej smluvy medzi Bohom a ľudmi, ktorá je celkom duchovná Kresťanom už nezáleží na tom, či cez veľkonočné sviatky jedia kvasený alebo nekvasený chlieb. Nie od takéhoto kvasu sa majú chrániť, ten duši neškodí; ich úsilím má byť oslobodiť sa od kvasu duše, od hriechu. Asi na Veľkú noc písal svätý Pavol svojim korintským veriacim slová, ktoré podnes tvoria epištolu veľkonočnej nedele: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli nové cesto tak, ako ste nekvasení. Ved bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus. Hodujme teda, nie starým kvasom ani nie kvasom zloby a nepravosti, ale nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.2 Svätý Pavol prirovnáva svojich veriacich čistým nekvaseným chlebom. Títo veriaci boli kedysi hriešni. Apoštol im píše: Boli ste tými najväčšími hriešnikmi, „ale ste obmytí, ste posvätení, ste ospravedlnení v mene Pána nášho Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha".3 Svätý Pavol teda vie, že krstom sa obmyje človek od hriechu.4 Ale krst má už podľa slov Spasiteľových oveľa väčší význam. Krst nielen očistí dušu človeka, aby tento potom žil zase svojím starým, prirodzeným životom. Krstom sa človek narodí k novému, nadprirodzenému životu, stane sa synom božím, pretože tento nadprirodzený život dostáva shora, od Boha. Nikodémovi povedal Pán Ježiš: „Kto sa nenarodí shora, nemôže vidieť kráľovstvo božie."5 A keď Nikodém rozumie jeho slová o znovuzrodení telesnom, poučuje ho Pán, že sa musíme narodiť z vody a Ducha. Hovorí teda jasne o krste. Túto Kristovu náuku zovrubnejšie rozvádza svätý Pavol na začiatku šiestej hlavy svojho Listu Rimanom, kde krst prináša do súvisu so smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Nesmie nás pritom pomýliť, že Kristus, ked hovorí o krste, hovorí o znovuzrodení; svätý Pavol zase o zmŕtvychvstaní. Nadprirodzené znovuzrodenie človeka môžeme smelo nazvať zmŕtvychvstaním; ved človek prichádza na svet duševne mŕtvy, s dedičným hriechom, a prechod zo smrti do života je zmŕtvychvstanie. A zase aj zmŕtvychvstanie Krista Pána môžeme nazvať znovuzrodením; veď vzkriesenie je začiatok nového života. Aj svätý Pavol narodením volá vzkriesenie Ježiša, lebo hovorí, že Boh splnil svoje prisľúbenia, keď „vykriesil Ježiša, ako je to napísané aj v druhom žalme: Syn môj si ty, ja som ťa dnes zrodil".6 Na pochopenie slov svätého Pavla na spomenutom mieste Listu Rimanom musíme si pripomenúť, že krst kedysi nevysluhovali ako dnes obmytím, ale tak, že katechumen celý ponoril sa do vody a zase sa z nej vynoril. Ponorenie znázorňovalo smrť, pochovanie, vynorením sa symbolizovalo zmŕtvychvstanie. Apoštol hovorí: Keď sme raz odumreli hriechu, nesmieme viac v hriechu žiť. Ved kresťan má vedieť, že sme sa krstom spojili s Kristovou smrťou. Boli sme pri krste s ním pochovaní a tak sme sa spojili s jeho smrťou. Ale ako Otec nebeský vzkriesil z mŕtvych Krista, tak máme aj my žiť novým životom. Spojili sme sa s ním v smrti, nuž sa máme s ním spojiť aj v zmŕtvychvstaní.7 Starý človek v nás, ten hriešny, bol spolu s Kristom ukrižovaný; nuž má byť zničené hriešne telo a nesmieme byt viac otrok mi hriechu. Veď keď zločinec zomrie, zastavia každé pokračovanie proti nemu, je od hriechu oslobodený. Aj my sme zomreli s Kristom, s ním máme teda aj žiť. A vieme predsa, že Kristus po zmŕtvychvstaní už viac nezomrie, smrť nemá viac nad ním moc. On odumrel hriechu (ktorý na seba vzal), odumrel mu raz navždy a žije večne Bohu. Nuž aj my sa máme pokladať za raz navždy odumretých hriechu a aj my máme žiť Bohu v Kristu Ježišovi. Je známe, že prví kresťania vysluhovali krst hlavne na Veľkú noc. Celú noc bedlili s katechumenmi, dávali im posledné poučenia; a nad ránom, keď sa Kristus vynáral z hrobu, vynorili sa aj pokrstení z vody. I v dnešnej liturgii sa zachovala pamiatka tohto. Podnes sa voda krstiteľnice svätí na Bielu sobotu a sväté omše cez celý veľkonočný týždeň obsahujú modlitby za novokrstencov. Práve týmto sa vyjadruje najviac duchovnosť Veľkej noci. Veriaci s Kristom vstali pre nový, duchovný život. Prví kresťania si nevedeli predstaviť, žeby ten, kto sa krstom zrodil pre nový život, zase mohol podľahnúť smrti hriechu; veď Kristus už viac neumiera, a my sme sa v krste spojili s večne živým Kristom. Kresťania, kým boli pohani, pred krstom, isteže páchali veľké hriechy. No nevieme, žeby ich Cirkev za tieto hriechy bola podrobovala pokániu. Vieme však, že za hriechy, ktoré spáchali po krste, museli sa podrobiť veľmi prísnemu pokániu. Veru sme ďaleko od tých časov, ale, bohužiaľ, aj od tej svätosti. No Cirkev svätá nás povzbudzuje, aby sme aj teraz z mŕtvych vstali s Kristom. Keď už sme si po krste znovu zavinili smrť, napomína nás cez celý veľkopôstny čas, aby sme sviatosťou pokánia vstali z hriechu. Celé pôstne sebazapieranie má za cieľ umŕtvovať telo, aby ožil duch. A Cirkev svätá sa pridŕža toho, aby veriaci práve vo veľkonočnom čase prijali veľkonočného Baránka Ježiša Krista. A toto je záruka, že raz aj naše telo bude duchovné, tak ako zduchovnelo telo Kristovo po vzkriesení. Eucharistia je záruka nášho zmŕtvychvstania. Už svätý Iren v druhej polovici druhého storočia vyhlasuje za blud učenie, že by naše telo, ktoré sa sýti telom Pánovým a krvou Pánovou, bolo porušené a nedostalo život. „Naše telá", píše tento svätý Otec, „ktoré prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné, ale majú nádej na zmŕtvychvstanie."8 Zmŕtvychvstanie s Kristom, pravda, predpokladá aj odumrieť s Kristom: „S Kristom som pribití na kríž. Žijem ja, už nie ja, ale žije vo mne Kristus."9 A predpokladá to zrieknuť sa smýšľania pozemského, telesného a osvojiť si smýšľanie duchovné: „Keď ste s Kristom vstali, hľadajte veci, ktoré sú hore, kde Kristus sedí na pravici Boha, myslite na veci, čo sú hore, a nie na tie, čo sú na zemi."10 13 a 4. 21 Kor. 5, 7—8. 3Tamtiež 6, 11. 4Porov. aj Ef. 5, 26; Tit. 3, 5. 5Vulg. a podľa nej i naše preklady majú: ,, Kto sa nenarodí znovu.“ Ale pôvodný grécky text a súvis žiadajú preklad: ,, Kto sa nenarodí shora. “ 6Skut. 13, 33. 7Nezabúdajme, že apoštol tu nehovorí o zmŕtvychvstaní nášho tela, ale duše. Toto prirovnáva zmŕtvychvstaniu Kristovmu. 8Adv. haer. 18, 5; pozri tiež 5, 2, 2. 9Gal. 2, 19. 10Kol. 3, 1 an. |