Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Cyrill a Method |
| Autor : | Michal Chrástek, |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 48 |
| Názov článku : | Ohlas strany dálšeho vydávania „Cyrilla a Methoda.“ |
| Text článku : | Jeden celoroční beh „Cyrilla a Methoda“ sa chýli ku koncu, a bude časopis tento s božou pomocou jako tohoto, tak i nastávajúceho roku pod ochranou tunajšieho najdúst. uradu biskupského a naším redaktorstvom zase vydávaný. A síce vychádzať bude „Cyrill a Method“ i v r. 1853 každý týdeň raz, totižto v sobotu na jednom hárku, v tom istom smere a forme, práve tak, jako dosiaľ. I predplatná cena pre predplatiteľov v B. Bystrici a v okolí bez pošty a s vlastním si odberaním čísel, tá samá ostane, která poslal byla , totiž na celý rok 4 zl. str. na pol roka 2 zl. str. na štvrl roka 1 zl. str; pre predplatiteľov avšak na prespalie s poštovskou zasielkou na každom švrt roku — skrze titrnty počtové o 5. kr. str. sa povyšuje: nasledovne cena predplatná na Cyrilla a Methode cestou pošty budúceho roku obnášal bude celoročne 4 zl. 40 kr. str., polročne 2 zl. 20 kr. str, štvrťročne 1 zl. 10 kr. str. Čo keď týmto vv. pp. čitateľom a odberateľom naším v známosť uvádzame, s tou úctivou prosbou sa k ním obracanie: aby Cyrilla a Methoda svojou hojnou účasťou v odberani, odporúčaní a rozširovaní tohoto Cirkvi a škole venovaného časopisu aj v nastávajúcom roku láskavo podporovať ráčili. Predplatky prosíme zrovna „na Redakciu Cyrilla a Methoda v B. Bystrici“ v bezplatných listoch, a síce čo možno najskorej zaslať. Prosíme též o zretedelné napísanie vzácnych mien, titulov, miesta prebývania vv. pp. predplatiteľov obzvlášte ale o zretodelné napísanie poslednej pošty,z kterej čase isť nás príjimať chceju. Predplatiť sa ale môže u všetkých cís. kr. počtovských úradov. Týmto spolu srdečné diek vzdávame všem vv. pp. spolupracovateľom a dopisovateľom našim za jejich Spolupráce vyzivajúc jich so všetkou uctou, jako aj všech iných, kterým k tomu ani na vóli ani na schopnosťach nechybí, aby i bud. Roku chatrné sily a ramena naše v tomto ťažkom podujati našom mocnou svojou pomocou podopierať sebe nesťažovali. A poneváč v. obecenstvo naše zná smer časopisu nami redigovaného, a my ho i na budúce v tomže redigovať budeme usilujúc sa ho, čo len z nás vystane, vždy viacej a viacej k oslave Boha trojjediného a k dobrému Cirkve a národa nášho zdokonáliť: nedržíme zapotreby o tomto reči šíriť, ale oboznamujeme v. obecenstvu naše s premenou, kterú časopis náš z nastávajúcim rokom čo do pravopisu podstúpi. Jako sme sa totiž už t. r. k bratrom našim Čechom v nejednom sblížili: tak s budúcím rokom zamýšlame v sblížení tomto ešte ďalej, áno až ta pokročiť, kde si už raz stále zastaneme, kam konečne skor neskor príjsť by sme museli, z jednej strany totiž spriateliac sa s Čechy, z druhej však podržiac všade púvodný ráz naš slovenský, jehož sa sťa Slováci pozbavit dať nemôžeme ani nesmieme. Príčina a potreba takého zblíženia a premeny tejto, väzí, krome mnohých iných, v túžbe po zjednotení sa už jednúc v literatúre s bratri našími Čechy a založení zmáhať sa majúceho u nás života literarného. Kdo sa v terajších okolnostiach, alebo v nedávnom veku literatúry našej rozhliadne: ten zajiste v nemalý zmatok prijde o odpoved na otázku:Čo sme previedli, avstave previesť sme?, jestli uprimne vyznať nechce, že veru skoro nič sme nevykonali. To čo máme, je tak málo, že to s ničím veľmi blízko hraničí. My, kterí sme už v IX. století, v kterom o iných teraz kvetúcich literatúrach ani slechu ešte nebylo, mali už reč tak spôsobmi, jako nám ju posvätné pozostatky Cyrillovské predstavujú; — my koliebka národa nášho, keď nás všetci súkmeňovci literatúrami svojimi prevýšili: my, k zármutku nášmu vyznať musime, že málo, áno nič nemáme. So zardením na tvári predstupujeme i pred svet i v kole rodiny našej, obnažení, áno jizlivými ranámi zvady pokrytí, — a keď sa o prinesok na oltár vzdelanosti i nám nároky činia: nič nemáme! Ale veď my — abych len tých tisic posledních rokov spomenul — my žijeme od tisíc rokov, a žiadneho znaku života preukázať nemôcť: to je anomalia bez podobnej na svete! Život který sa neudržuje, hyne; a kadenáhle sme nezahynuli, museli sme mať život; tento ale je bez výjavov nemožný: museli by sme tehdy mať výjavy života — a ked sa rozhliadneme: nič nemáme. Máme, pánovia; bo ináč ani možné neni, — my musime mať výjavy života tohoto: ale v tom je anomalia stavu nášho, že vyzliekame ano, ba trháme rúcho naše, aby sme sa, jako hovoria v krásnej (?) nahote ukázali; my zahadzujeme poklady naše, aby sme idealne (žebráčili). My k prebudenia života uspávanie, zdraviu jeho rany čo prostriedok používame. My máme literatúru tisícletú sťa obraz života nášho: a to je dejepisná pravda, že život náš tým viac hyne! čim tento u nás nepatrnejšim sťa stával; a jestli tamten po roztrhnutí to o nevyhyne konečne? stojí pod otázkou. O nás sa môže povedať, že máme všetko, a predsa nič nemáme. Hŕba listín od vysokých a nízkych mužov ba i žien Slovenska zostala nám jako drahý poklad, ukazujúci nám: jakým nás Boh prostriedkom až dosiaľ pod tak ubíjavými okolnosťmi udržal; a kdo nám uda príčinu, prečo by rostriedok tento vo volnejšom dnešnom vyvinovani byl nedostatočným, alebo krivým? Nadostatečnosť v rozorvaní väzí, krivosť v novote. Cez toľke stoletia sme mali jednu s Čechy literatúru jako společné dedictvo, a teraz u nás sa ti múdrymi nazivať chceju, kterí aby s bratrom dedičiť nemuseli: radšie dedičiť nechcejú ničeho! — z toho úmyslu, bár sa ťažko dajú, jich aspoň omlúviť chceme, že aby s bratrom žiť nemuseli, radšie o život nestoja. Keď písomné důkazy, tri sto a viac ročne, ked životný náš zmatok nemajú dúkazu, že je chybno kráčať touto cestou; pozostáva ešte — ale neskorý dúvod — úpadu. Spisovná česko — slovenská reč tak byla domáca u nás na Slovensku, že krom pravidelných listín práve oné chybné najhlasitejšie za to bojujú. Písané od ľudí, mluvnicu sa nikdy neučivšich — kterej v našich školách ani nebylo — v tom práve sa shoduju s českými, v čom spisovná od domácej mluvy značnejšie sa liší. *) To nepošle zo školy, následovne zo života. A čím život viac upádal od prameňa odorvaný: tým sú odchýlky této častejšie, tak, že na základe vlastních našich dejín predtúšiť smieme, čoho znakom by celkovité rozorvanie byť muselo, alebo čo by muselo o nedlho po ňom nasledovať. Vzájomné sú to úkazy. A keď by sme byli nečoho dokázali! Keď by náš život v našom počínaní ospravedlňoval. Od ctenébo Bernoláka až na rozsudného Hattalu — vyznajme si uprimne — že je len zmätok literárny život náš. Koľko tu pokusov: toľko nezdarov, — najzdarilejší byl ten, který k dávnej jednote smeroval... Byl to z vätšej čiastky onen pod predošlého stoletia, nectiť pamiatky a sväzky dejepisné, pre seba samého nový svet si upravit, který zaslužilého ináč Bernoláka ku kroku jeho doviedol. V tom zaslúži omluvy: ale nie nasledovania. Viac mužov povstalo od tedy, kterých meno i s blahodarným pôsobením by ctita teraz Europa: ale krivá cesta zviedla i jich i neprospešnými učinil potne namáhania. To svedectvo si vidť smieme, že sme so zápalom a veru i s obeťami na zveladku národnom, na nekorení jeho určenia, na obživovaní jeho aby i on v človečenstve patriace mu miesto zastať mohol, pracovali: ale to svedectvo nám zas život dáva,že buď bez prospechu,buď s malým.Súdme teda obostranne; bo jednostranný úsudok každý zapovrhuje. Nemyslime, že le nvtedy je platný, ked ho k nášmu lichoteniu používame. Ale i najnovšie dni predzvestujú nám obrat, který bude novou dátkou (datum) v smutnom dejepise tomto. „Katolícke Noviny,“ vzrostlé v bernoláčine, pokračujúce v opravenej slovenčine, navracujú sa k bernoláčine naspäť. Nechejúc byť proti žiadnemu — hlasu nespravedliví: ten ovšem uznávame, že je bernoláčina medzi slovenskými podnárečiami na Slovensku najobľúbenejšia snád a v skutku preto, že spisovnej reči najblížnejšia — preto pre ľud i najspôsobnejšia. Vezmu do povahy, že opravenú slovenčinu ani najoprávnenejší jej zastavatelia za večne trvácnu nepokládajú: tak by predsa inám krok zmeny nastal. Životným ale dúkazom potvrdení, že časopis v společnej miere s Čechy reči písaný, dobre sa u nás rozumie, jako to svedčia vied. „Noviny Slovenské;“ vyberáme krok najistejší, pre život najvýdatnejší: krok k jednote. To, že nechceme sami zostať na ztratenej varte nám nikdo za zlé pokládať nemože; a jestli by komu milé nebylo, dobrotive odpustí. My za to máme že tu je a jedine tu je víťazstvo a spása. In hoc signo vinces! Príčiny zastupovania spisovnej medzi nami roztržky zakladajú sa na priznani z osobnosti národa vyplývajúcich povinností jeho, na ignorovaní zmien času, a na chybnom málocenení dôkazu dejepisného. I my sme povinní zvelebovť čo dobrého, a čo zlého porážať. Každý národ má i sám zo seba výrastky zlého, a k týchto vyhubeniu snád by dost byla: oddielna slovenská literatúra, ačkolvek skušenost i tu jej „veto“ nadhadzuje. Ale národ je osoba mravná učinkujúca i na vonok (a určenie celého národa vyššie stojí nad obľuby strannické), kterej povinnosti dostať nemôže v roztrhaniu. Pomnime či naše pôsobenie aspoň u iných naších súnárodovcov hľadať a jakože tenkrát naším šumotom prehlučiac chceme naviazaný hrmot venkovný, zrázu sipiaci na človečenstvo? Alebo pôsobenie naše opustiť musíme alebo naše nezákladné vrtochy: a teraz sám ctený čitateľ rozsúď, čo asi nám voliť pozostávalo. — Že na humanítu sa opierame nepredhadzuj nám nikdo. Človek jest jako človek vykúpený, za túto cenu tiekla krev Syna človeka; vyššieho ale meritka hodnosti a vyššej ceny nemáme nad vykúpenie: a jestli toto venované bylo človekosti, prečo že nie naša ucta, a naše úsilie. Druhá je príčina dušeslovná, která toto odtrhnutie udržuje. To svedectvo sa dal musí horlivejšim medzi námi, že národ uprimne milujú. Cit málokedy schádzal Slovanovi tak ani nám. Dokial nám všetek život nemožný byl mali sme jediný cit pre národ; a tento poneváč na ťažkostiach vzrostá, búr videl ťažkost v odtrhnutí, ani tej sa neľakal, a poneváč i malom spokojný byl, tak i toto pukútnictvo už za výhru považoval. Teraz sú okolnosti zmenené. Nám je život volný; a preto teraz činom treba pracovať za národ; toto je pravá teraz láska k nemu. Čin ale má iné zákony nežli cit. „Sily sostredene učinkujú“ a kde činý učinkovať chce, rozptylovať jich nesmie. Alebo rozvodom sil náš účinok, a tak život, zoslabovať, alebo zje nosenim činnost zveladovat, život obživovat nám dlžno: nám srdce i rozum za druhé sa rozhodnút káže. Nestrhnime tú zkázonosnú hanbu na národ náš: že sme v dobe, kde srdnatosti treba bylo, i iných zachránit vedeli, teraz ale kde je rozvahy za potreby, ani nás zachovat neznáme. Prosíme ale konečne, necenit tak málo dúvod dejepisný, který proti nám bojuje. Čo raz samo za seba hovorí, že sa dariť nechce: jakým právom tam hovorí iný, že áno? Je to čosi podobného stým u nás nezriedkym výjavom, že, ked by priatelovi pálenky jakokolvek na základe skúsenosti, skutečnosti dokazoval, tohoto nápoju škodlivost on predsa svoje dobré sa pri ňom cítenie ti namíta. — Ale ačkoľvek tak sme o nutnosti spojenia presvedčení a predsa naše potreby a naše dobré vlastnosti z oka nezpúšťame. Márne síce vynasnažovanie dokázať chcieť, že my rozličný sme kmen od Čechov: ale i to márne jest dokonca všetek rozdiel upierat. Život jednúc ukazuje rozdiel a ten sa nedá odmudrovat. Ľudu našemu ačkolvek sú srozumitelné formy české, ale mu predsa bežné nie sú, a bárby byly formy niečo domácejšie cudzé sú mu mnohé veru slova. Té iste písemné pamiatky, ktoré nás k jednote zvú, dávajú i Čechom výstrahu netlačit na veci previesť sa nedajúc, a zjavne odporné o spisoch týchto istú analogia odchýlek, jako nejaká resonance sa tiahne, která podobne nemalú váhu má; bo tak jako príchylky k Čestine nezakladajú sa na škole, tak sa odchýlky neprúdia z krutohlavosti. I jedno i druhé na živote sa zaklada, a jednako chybuje ten, kdo jedno jako ten kdo druhé z očí zpúšta. Tuná vidíme najvätšiu prekážku jednoty, že ked sa na jeden z týchto úkazov pokazuje , druhý z cela ignorovat sa ľúbi. Kdo obce spravedlivost, nech ju i druhému dá; kde sa odvoláva na dejepis, nech sa i druhému odvolávat dopustí; kdo predstiera potrebu života, ten nech ju u druhého nohama nešlápe. My podávame ruku k braterskému stisnutiu, nie k rozmlazgnutiu. My podávame ruku bratrovi nie podmaniteľovi. My uznávame potreby obecné, ale ani vlastních našich si netajíme. Panovia! to je chybné pochopovanie stavu veci, ked vy príčinu roztrhnutie jedine u nás hladáte. Pomálne rozdvojenie nestáva sa, kde obe strany nezavečnili, a sjednotenie pošťastiť by sa muselo, keby obe strany krutohlavé nebyly. Nám krivdu činí, kdo toľko pri pisuje krutohlavosti, žeby sme sa jednoty štýtili, ale prosíme ani tolko u nás malátnosti nepredpokládať aby sme ku sebe žiadnej vážnosti nemali. Že Bernolák chybil roztrhnutím, opúštame; ale uvádzame tež v pamäti, že práve z blízkych jemu dob, ešte pred uskutečnením rany, nachodia sa medzi písemnými pamiatkami celé rozvahy diel na nútnost, aby Česi Slovenčinu sa učili, na ňu ohľad brali, pokazujúce, a jakým právom smeli by Česi prečúvat oné hlasy, kterými i najuprimnejší priatelia jednoty o ohľad na Slovenčinu k ním bezprestajne volajú? Ale i dobré vlastnosti naše nás k týmto požiadavkám oprávňujú. My máme uznané nekteré zachovalosti reči, máme krásnozvučnosť, márne slovanskejšie formy, a nevidíme žiadnej príčiny, prečo dobré s horším zameniť? prečo kaziť logičnost reči ? My sme Bratia s Vámi pracovali dosavád v slavných ale aj v krutých okolnostiach, a či tým by sa maly sväzky priateľské zavŕšiť, aby sme teraz, ked zora národusvitú, my diktatorským hlasom v pozadie zatlačení byli? Kdo lásku a dobre obecné len dotial predstiera, kým druhého napáda: tam jestli onen druhý o pravosti lásky a uprimnosti slova ochybuje vec je prirodzená. Kde všeobecnosť má byť pred očima, tam musí každá stránka svojej osoblivosti popustiť která sa proti uznanej pravde zdráha: tá zhrešuje. Jestli rozkolníkov súdiť bude budúcnosť: bude súdiť i neustupníkov. My nastupujeme cestu jednoty: na nej statečne vytrvať chceme: ale i hájiť česť a poklad naš. Môže proti nám trebárs i neláskavý hlas sa ozivat, jestli Česi naše práce predsa čítať nebudú: my nie výhradne pre ních, ale predovšem pre nás chceme jednotu. Mena kmenovcov naších blištia sa zaiste na blankyte s olečnej našej literatúry; dúkaz, že i u nás schopnosti jesto, my jich obetovať chceme na oltár všeobecnosti: nie ale k podpore jednoho, k druhého zatemneniu. Vy od nás požadujete nehašteriť sa o líterky pre dobré veci: ani my od Vás nepožadujeme viac. Vy chcete jednotu, aj my; vy milujete národ, aj my; vy túžite mohutnejšie pracovať, aj my; my ustupujeme a sbližujeme sa k Vám, a prečo tu jedine my? Što jednomu právo i drugomu drago! Ufame však, že sbliženie a sjednotenie naše odobriac Bratia naši Česi, odobria ráz slovenský, a i oni popustia časom zo svojich neslavismov, a príjmu krásy našej slovenčiny! *) Nech stoja tu sťa dôkaz a odúvodnenie slov našich krátke výťahy z nekterých listín, ktoré v opise pri rukách máme. Tak list Mutyaša kraľa mestu Trnave r. 1483 písaný a až po dnes v archive tohože mesta zachovaný započína následovne: „Opatrny wierny našy milý. O ten statek, gehoš ten mordey Caspar v miestie wašem gest odbehl na przet wieti wam dáwame, že gsme ten geho dum sobie k potrzebie nase wzali a guy mich chczeme atd. Druhý list v tomže archivume zachovaný a od Jána biskupa varadinskébo r. 1486 na mesto Trnavu písaný aneje takto: „Pozdrawenye nasse oppatrny przatele nam mily. Yakoz nam Resígnacy knieze Jakuba niekdajšieho fararze wašeho pyšete. Tomu srozumelí gsme.“ atd. Tenže Ján biskup pisal podobne do Trnavy r. 1488 medzi iným takto: „Dosla gest nas zialoba od Zidov Trnawskych na was, kterychz gsme prze krále dopustiti nechcieli, y piše wam král atd. K tomuže mestu r. 1507 pisala z Trenčína Hedwyka kniežna tešinská a hrabenka spišská medzi iným toto: „Žadate nas zanauczeny gesllí mate Cechuw przes miesto nase pusti, proteš nám se zda zapodobne to w tej wiecy, abyste ge przes miesto pustily, a to at ge zopatrnosti neb to my giš k wam oddáwame aby ste uczinili jaks naylepe rozumite.“ V Liste gr. Marie Szchecy ktorý pisala r. 1657 z B. Bystrice richtárovi žilinskemu v zaležitosti obstaranie sebe tkadlecov zo Sliezska, medzi iným stoji toto: My gim (totiž tým tkadlecom) v muranskym panstvy rnašem chzeme ku obydleny dobre místa a užitečzné dat, kdekto mnohem lepegy nezli v Slezsku zustawaty) moczy budu. R.1640 pisala z Tepličky Žofia Bosnyak manželka to oneho povestného palatína Wesselenyho richtarovi žílinskemu Fabriciovi: „Pan Fayte ted posylam.": fl.25. za ktere prosím zgenayte my owsa naiwitze czo najlacznegj muže byt a czo lepšieho.“ Rok ale 1642 pisala Žofia Merey vdova Mikulaša Petroczy richtárovi trenčanskému; „Jeden Lotr w panstvy mém našed se, ktorý mnohým lidem krádežj nemalé škody delat“ a t.d. V B. Bystrici dňa 2. Decembra 1852. Michal Chrástek, odpovedný redaktor „Cyrilla a Methoda.“ |