Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná svätého ruženca |
| Autor : | Z poľského: Ján Sivčák. |
| Rok : | 1937 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Na prahu života. |
| Text článku : | Cestou do Betlehema poberal sa starší muž, vedúc za úzdu osla, na ktorom sedela žena. Zaiste už mali hodný kus cesty za sebou, lebo na mužovi bolo už badať únavu. Tmavé oči mužove dívali sa do hmlistej diaľky a plné obavy a starosti vracali sa vždy ku žene. Mária, si veľmi unavená? Všakže? Nie... zo zavinutej odievačky sa odhalila bledá, krásna dievčenská tvár, lahodný poloúsmev zahral jej na tvári. Vieš Jozef, mám dojem, že sa nepoberám do Betlehema, ale zdá sa mi, že stretnem Pána... Preto mám dnes v duši takú sviatočnú náladu, toľko citov planie vo mne. Veď si len, Jozef, pomysli, že s tým západom slnka sám Boh sa zbližuje ku ľuďom... nie prísny, nie hrozný, ale maličký, usmievavý, milujúci celý svet... Boh-človek! Boh-dieťa! Jej hlas stlmilo dojatie. V bledej, skromnej tváričke žiarili oči, zahľadené na obrysy mesta. Vypínalo sa ono na návrší, medzi tmavozelenými vinicami, medzi húštinami fíg a sadmi zlatistých olív. Betlehem! — vyletelo radostne z Jozefových úst. Konečne...! Jozef zastavil oslíka na pustom nádvorí a už sa pritmievalo. Na vážnej tvári Jozefa bolo badať hlbokú starosť... na toľkých dverách už klopal, prosiac o nocľah... drzo alebo jemne, ale všade ho od prahu odmietli. V hostincoch a súkromných domoch bolo plno cudzincov a noc bola čoraz temnejšou. S hlbokou ustarostenosťou spočinuli jeho oči na štíhlej postave Márie, akože ona prebdie tú noc pod holým nebom. Nie pre seba, ale pre ňu hľadal odpočinok, on by sa zložil kdekoľvek na vlhkú zem a usnul... ale ona? a jej dieťa? Sám sa cítil byť veľmi unavený, nohy mu boli akoby olovené, plecia boleli... a čo ona? ako jej musí byť! Mimovoľne horkosť prenikla mu dušu. Nik netuší v tej dievčenskej postave prítomnosť Boha... dvere sa zatvárajú pred nimi všade... všade. Jozef — splynul tichý, lahodný hlas do jeho pochybujúcej duše, v hlase znela výčitka. Jozef, ak sa dvere zatvárajú pred Pánom, či naše srdcia sa nemajú tým širšie otvárať na Jeho prijatie? Nepochybuj, Boh je s nami, v nás... Nepríde On v bohatstve a rozkoši, lebo nie rozkoš a bohatstvo prichádza dávať... Netreba Mu zlatom výšívané kráľovské podušky, hodváby, ani prepychovej izby... len veriace, milujúce sŕdcia, Jozef! Sila vrúcnej viery spočívala v jej hlase, bledá tvár Jozefova sa začervenala. Hanbil sa za svoje chvíľkové pochybovanie. Rázne pojal osla za úzdu a viedol ho tichými ulicami mestečka. Prišla mu totiž na um jaskyňa za mestom, určená pre dobytok. Bolo to v každom prípade prístrešie, útulok, ktorého si obaja tak veľmi priali. Je veľká tma — šeptal Jozef. Lebo svet od vekov tonie vo tme hriechov — doložila Mária. Zastavili sa pred jaskyňou. Vchod do nej zastierali brečtany a divé ruže. Bledé svetlo ohniska predieralo sa na vonok a dym zo smoľnatých polien snul sa dookola. Aj tu sú ľudia — vydral sa povzdych z Jozefových pŕs. Máš pravdu, Jozef — usmiala sa Mária, ľahko schádzajúc z chrbta oslíka. Najbiednejší z biednych neodrieknu pohostinnosť Pánovi, ktorý k ním prichádza. Jozef uviazal oslíka na cedrový peň a vošli. Jasná žiara z ohniska ich ožiarila. Pastieri sa strhli. Boli dvaja: starec, zahalený do baraních koží a mládenec obrovskej postavy, ale detskej tváre. S nemým obdivom spočinuli jeho oči na bledej, krásnej tváričke Máriinej. Starec priclonil krátkozraké oči a mrmľavo odpovedal na slová pozdravu. Hľadali sme všade nocľah — pokračoval trhano Jozef — mesto je preplnené cudzími ľuďmi, od všetkých prahov nás odohnali... Táto žena je chorá... vonku je dážď. Starec bez váhania pozval ich k ohnisku. Mrcha čas!... premokli ste! Iste lepšie nocovať v jaskyni, ako na nádvorí. Vlhká je síce a tvoja nevesta citlivá, ale vždy lepšie pod strechou ako v poli... Posaďte sa!... prišli ste pešky? Veru pešky... Mária prišla na oslovi. Tak voveď svoje dobytča dnu a postav ho k žľabu, nájdeme preň obroku. Tvoja nevesta nech zosníme plášť a prikryje sa naším pokrovcom, veď bude premoknutá. Mládenec sa zvrtnul, priniesol pokrovec, pri ohnisku rozostlal baranice a pred Máriou rozložil skromné zásoby chleba a bielučkého syra. Starec dobrotivo pozeral na utrápenú tvár Jozefovu, priväzujúceho osla ku jasliam. A ste zďaleka — pýtal sa? Vaše hoviadko je veľmi unavené, aj na vás poznať ďalekú cestu. Prišli sme z Nazaretu do Betlehema na sčítanie ľudu. Jak viete, cisár August... Ja sa v tom nevyznám — mávnul rukou — mne je životom zelená step a modré nebo. Čo ja tam viem o svete? Ale tvojej neveste treba spať. Ber sa Natanael, nesluší sa nám tu spolu nocovať. Chcete odísť? — pýtala sa Mária, žehnajúc ich svojím zrakom. Starec pohliadol do jej tváre a hlboko sa uklonil. Prenocujeme pri stáde v poli, veď je to nie prvý raz. Boh s vami! Za hostinu nech hostinou odplatí! — šiel za vychádzajúcimi tichý šepot. Veľká to musí byť pani, hoc prišla len na jednom oslovi — mrnčal starý — nikdy v živote som nevidel podobnej tvári. Krásna, spanilá pani — šepnul mladý — ako keby anjel zostúpil na zem. Zďaleka sa trblietal ohník pastiera, bedliaceho nad svojou čriedou. Spať sa mu nijako nechcelo, preto sa bystro díval na v diaľke blyštiaci sa otvor jaskyne, bedlil. Pozoroval, že v tichej, blyštiacej sa jaskyni čosi sa deje, čoho jeho rozum nechápal, ale srdce cítilo. Bolo všade ticho. Čierne chmáry sa roztvorili, akoby mečom rozťaté. Na tmavý lazúr neba vystúpila neobyčajne veľká hviezda a svoj tajomný a trblietavý lesk vysielala do nočnej tmy. V hĺbke svojej duše pocítil pastier akúsi nesmiernu radosť a slasť. Po jeho mladej, skoro detskej tvári skanuli dve slzy neznámej radosti. Ten pocit radosti bol taký silný, že bol bez seba, keď sa v jasnej noci zjavili obrysy štíhlej postavy. Hľadel na jasnú tvár Božieho vyslanca s detským úsmevom radosti. Ale blesk zobudil starca. Strhol sa od ľaku, padnul na kolená a oči si zakryl. „Nebojte sa" — plynul k ním lahodný hlas, „hľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude pre všetok ľud; lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ v meste Dávidovom, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete nemluvňatko, obvynuté plienkami a položené v jasliach." V lesku hviezdy videl Natanael, ako sa vtom pripojilo k anjelovi množstvo podobných postáv. I zazneli čarovné hlasy: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." Po vráskavej tvári starého pastiera stekali nezadržateľné slzy a bolo mu tak, ako za detských časov v náručí matky, akoby z neho sňali kliatbu starostí, vín, útrap... Oči mladého pastiera zas' naširoko otvorené, jásajúce, spočinuli na vnútri jaskyne, zďaleka viditeľnom, z ktorého žiaril taký silný lesk, že céder pri vchode zdal sa zlatým. To tam, otče, to v jaskyni... to Bohu sme dali hostinu — vydieralo sa mu z pŕs, kým trasúcimi sa rukami zbieral rozhádzané pokrovce. Poďme, otče... azda tam Pánovi zima, azda potrebuje pomoc. Počkaj chvíľku! A vy tam udojte teplého mliečka! Za chvíľu išli všetci, každý dačo niesol. Vysoké, urastené postavy, zahalené do jahňacích koží, ponáhľali sa ku jaskyni. Na opálených tvárach zračilo sa detské uľaknutie... Pri vstupe do jaskyne udivene sa zastavili: nad žľabom, vystlatým slamou, klonila sa postava podobná bielej ľalii, kladúc do neho maľučké dieťatko. Pri prahu pokľakli na kolená a ich srdcia vítali Boha na prahu života, dávajúc Mu do daru všetko, čo mali ich chudobné salaše, ale bohaté srdcia... a Božské Dieťa obrátilo k ním blankyt milostivých očí... |