logo
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Poklady kazateľského rečníctva
Autor : Jozef Hulják
Rok : 1852-1953
Číslo : 8
Názov článku : 42. Prídavok pre korheľov, a večnosť na svadbe.
Text článku : „Iné padlo na skalu: – iné padlo do zeme dobrej.“ Luk. 8, 6. 8.

Zdá si mi, že sa tak stalo s mojim nedávnym vyučovaním o veselostiach svadobných, ako s tým, o ktorom Pán Kristus hovorí: „Vyšiel, ktorý rozsieva, aby rozsieval semeno svoje“ (Luc. 8, 5.). Badal som ja onehdy, ako jedni zo svadobníkov hlavou krútili, nepochybne preto : lebo byli tej mysle, že si ich
to týkalo, čo som v ten čas o neslušnosti opilstva bol hovoril. U nich zaiste vtedy moje naučenie padlo na skalu, a zvädlo bez vlahy. Na druhých bolo vidieť nejakú kyslosť na tvári, a tí byli, ako to semeno vedľa cesty. Bár ich reč a napomínanie moje duchovné, ako som badal, pohlo, úžitku predsa u nich
neprinieslo; lebo ich zlé príklady druhých za sebou obrátili. Tretí si mysleli, a ako som potom očul, hovorili:

Dobre má ten duchovný otec, tak načim korheľov karhať, ba neškodilo by aj
prstom na nich ukázať. A títo síce s dobrým predsavzatím z kostola odišli, ale keď ich potom iní na svadbe nútili, viac vyše potreby jesť a piť, teda ako to trnie, tak i to nútenie udusilo aj u nich zrast dobrého predsavzatia. Však ale byli medzi prítomnými vtedy na svadbe takí, u ktorých moje napomínanie, do cela
„padlo do zeme dobrej , tí sú, ktorí, slyšiac slovo, v srdci dobrom a výbornom ho zachovali,“ ktorí i u v chráme božom pobožne sa držali, i svadbe ku cti byli. A svedčilo by sa, áno i k chvále božej by to slúžilo, keď by ste i vy, m.Kr. ako ste tu všetci, prináležali do počtu tých posledných, to ješte keď by ste sa tiež i vy v kostole i na svadbe počestne držali. Čo aby sa aj skutočne stalo , chcem vám k tomu dopomáhať týmto mojim naučením. Pozorujúc ale na moje predošlé napomínanie, ktoré vtedy niektorým nechutilo, potvrdím najprv : že nič zbytočného o opilstve v ten čas nebolo odo mňa povedané, a potom až predstavím:
čo prináleží k slušnej a poriadnej svadbe kresťanskej, a čo vás
tiež môže k nej nakloniť. Podľa môjho vnútorného presvedčenia súdim a hovorím: že ináč alebo lepšie ani onehdy som nemohol o korheľoch a žráčoch hovoriť. Áno ešte i to hovorím že keď by ma vtedy bola horlivosť ďalej opanovala, žeby som bol mohol ešte aj viac a niečo im odpornejšieho o opilcoch povedať. Ku príkladu: nebolo by pre nich horšie, ako keď bych to bol predniesol, čo sv. otec. Augustín o korheľoch hovorí: (Serm. 231. de Temp.)

Tento učiteľ cirkvi prirovnáva ich nečistým kalužiam a močidlám, v ktorých si nič súceho k po živeniu nenachádza, ale len samá hnusoba, jakožto : červy, žaby, pijavice, hady. Neomylne ale rozumie ten sv. otec kroz to tie neslušné a nestydaté účinky, ktoré na opitých korheľoch vídať. Nebolo by opilcov viac mrzelo, ako to keď bych bol podľa sv. písma vtedy i to ukázal: do akého radu ich kladie sv. Pavel takto mluviaci: ,,ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani zlorečiaci, ani lúpežníci, nebudú vládnuť kráľovstvom božím“ (1. Cor.. 6, 10.). Vidíte, m. Kr. medzi akými a v jakom rade pred Bohom stoja opilci? Medzi zlodejmi, lakomcami, zlorečiacimi a medzi lúpežníkmi; a čo ďalej ten apoštol hovorí: „medzi takých nesluší sa miešať, – s takými ani pokrm nepočúvať, oni nebudú vládnuť kráľovstvom božím“ (1. Cor. 6, 11.). A čo by si ešte byli ďalej pomysleli tí opilci, alebo ako by sa byli zahanbili pri tom, keď bych bol ešte i to onehdy riekol, čo im odkazuje z druhého sveta ten hodovník evanjelický,
pochovaný v pekle, ktorý tiež, ako oni, niekedy „hodoval každodenne rozkošne“ (Luk. 16, 19.). Mám bratov, to odkazuje on, povedzte im, nech ináč žijú, aby sem neprišli. A či teda neprináležia korheli tiež do toho braterstva, k pochovanému v pekle hodovníkovi? nemajú-li sa oni potom aj obávať, aby tiež tam do pekla neprišli? Či takéto, a tomu podobné domluvanie by ich nebolo vtedy ešte viac pohlo?

Ó, jak divná je to teda vec! že ich mrzelo duchovné karhanie. Však každý môže odtiaľto poznať a uznať, že som vtedy mnoho nepovedal o korheľoch, áno vynechal som mnoho a to čo bolo tvrdšie. Áno každý vidí: že v ten čas som mohol viac hovoriť o ožralcoch. Ba mohol bych mnoho ešte i teraz doložiť. Ach môj Bože! nech si len niekto pomyslí : k akému nešťastiu, je i jeden korheľ v stave manželskom? ako jeden sám korheľ poruší všetok pokoj a uvalí mnoho zlého na celý dom? aké škody len jediný prináša na celú domácu čeliadku? Čo teda povieme o neporiadnej svadbe, na ktorej často býva celý cech korheľov; kde oni svoje majstrovstvo na mnoho vyprázdnených flašách a pohároch ukazujú, a tým iných pohoršujú? Prečože by teda mal niekto myslieť alebo povedať: že som vtedy mnoho hovoril o horheloch? Ó keby si len na karhali! (Ó keby múdri byli a rozumeli, a na posledne reči pozorovali“ (Det.32, 29.).

S lepším prospechom ale úfam sa dnes k vám, m. svadobníci hovoriť. Korheľov napomínať, to sa mi vidí, ako murína umývať, alebo hrach na stenu hádzať. Môj úmysel a cieľ pri celom karhaní korheľov nebol iný, len svadbu kresťanskú vyčistiť od všetkých neslušností a priviesť k tomu: aby si ona, ako účinok náboženstva a ako sviatosť nového zákona, poriadne a úctivo konala.
A k tomu aj teraz vás povedie moja ďalšia reč, keď doložím: čo slušné je na svadbe kresťanskej. A síce slušnosť, áno i potrebnosti to najprv donáša so sebou: aby sa svadobné veselosti nikdy prvej nedržali, ba ani nezačínali, pokút sa nedá, čo je božieho Bohu. Alebo pokút sa to neskončí, čo si pred sobášom a pri sobáši podlá obyčaji cirkvi sv. zachováva. Tak nemala by sa vtedy muzika držať.

Vy sami tu prítomní m. Kŕ! súde: zdáliž môže mať vtedy muzika miesto,
keď pred sobášom idú na spôsob kresťanskej procesie vážnym krokom s pobožnou tvárou, s úctivým pohľadom , plní voľajakej vrúcnosti do chrámu božieho k obete sv. omše svadobníci; keď si mladoženích kajúcim duchom berie ku sv. spovedi, keď svoje srdce pripravuje Pánu Kristu za príbytok; keď mladá nevesta tiež s tým úmyslom a duchom ide do kostola, a pre neistotu svojho budúceho stavu je úž skormútená, často i plače; keď hlboká tichosť panuje u všetkých rozmýšľajúcich o tom : ako si niekedy povedie mladým manželom; keď sú všetci povinní, vtedy mať Boha pred očami a jeho prosiť za hodné prijatie stavu manželského, potom za udelenie potrebnej mladoženíchom milosti? Prislúchali alebo dopomáhali vtedy muzika k predrečnému cieľu? S muzikou vtedy ísť, nevyhľadá-li to tak, ako by viedli, nie mladoženíchov, lež nejakého fašiankovníka, alebo nejakého bojovníka, ktorý prevýšil a na hlavu porazil Goliáša? alebo nejaké iné víťazstvo obdŕžal? Muzika na ten čas je neslušná! Po druhé: ona je aj škodlivá. Jedno škodlivá je mladoženíchom; lebo im prekážku činí v ich pobožnosti, potom ochladzuje ich lásku k Pánu Bohu, a ich srdce delí medzi Bohom a medzi svetskými rozkoši. Škodlivá je ďalej aj ostatným na svadbe ; poneváč tým, ktorí sú mravnejší, a podľa svojej bohabojnosti chceli by i iným dať príklad pekného držania, činí prekážku v ich svätom úmysle. Ktorí sú ale rozpustiléjší, tých muzika vedie
ešte k väčšej rozpustilosti, vzbudzuje u nich rozličné zlé myšlienky, a a snáď aj zlé žiadosti. Tak sa potom pobožnosť umenšuje; tak hynú prostriedky k obsiahnutiu hojnejšej božskej milosti pri sobáši ; tak mladoženísi idú na sobáš a navracajú si zo sobášu s menším duchovným prospechom. Hovorím zo sobášu, lebo
vtedy rozpustilosť býva obyčajne väčšia.

Večnosť mala by ešte aj mimo, kostola po sobáši v dome svadobnom ostávať, a to pres celý čas svadby. K tej ale večnosti mala by viesť hodnosť nedávno prijatej sviatosti stavu manželského. K tej by mala viesť prítomnosť nášho, ačkoľvek neviditeľného, Spasiteľa. K tej by malo viesť to spomenutie: že všetko,
čo si tam činí, vidí sám Boh, vidí Mária Panna, a hladia na to aj anjeli, boží. K tej by malo viesť i prikázanie božské, kroz sv. Pavla týmito slovami vydané: „buďto jete, buďto pijete, lebo čokoľvek iného činíte, všetko k sláve božej čiňte.“ (Cor. 10, 31.)

Na tento ale spôsob mala by si tá večnosť vyjavovať · V bázni božskej mali by všetci hosti stráviť. Jeden každý z nich mal by dopomáhať k chvále prítomného ustanoviteľa sviatosti stavu manželského. Bázeň božia , mala by si i na tvári každého zjavovať. Ona by mala slová, reči a účinky všetkých riadiť. Jakoto na katolíckych kresťanov prislúcha , mali by všetci jedlo a nápoj žehnať; pred jedením si modliť; mierne pokrm užívať. Po nasýtení mali by Pánu Bohu za jeho dary ďakovať, a za to si nehanbiť. Taká svadba by bola hodná, aby Pán Ježiš pri nej zotrvával; aby, sa jak on , tak i  Mária a všetkých na nich dívali,
naklonili k striezlivosti, statočnosti, ktorú sme prítomnosti božskej po dlžní.

A také držanie by aj hojný úžitok prinieslo. Ono by sa ľúbilo Pánu Bohu; Pán Ježiš by zostával s mladoženíchmi aj na budúcnosť. Kroz také pobožné obcovanie zachovala by sa tiež česť nášho náboženstva; potešením by bol naplnený svadobný otec k mnohému dobrému mali by príklad mladí manželia na svadbe. Tam by si prítomní tým spôsobom oddýchli od prác každodenných, v úprimnosti by si všetci radovali medzi sebou a v zachovanej úctivosti by si aj rozišli. A krom toho mali by za to všetci zásluhu a odplatu u Boha. Také vyobrazenie slušnej, večnej a peknej svadby nech vám, m. Kŕ! slúži miesto napomenutia k tomu : aby si nič karhania hodného na vás, pri tejto svadbe nenašlo, aby ste si chválu zaslúžili, pri zdraví si zachovali, lásku a úprimnosť priateľskú medzi sebou upevnili, a na budúcnosť i peknú pamiatku a príklad iným k nasledovaniu po sebe zanechali.

Ja som sa úfal už pri počiatku mojej reči, že moje dnešné naučenie vás
do dobrej zeme zaseje, odkúď by si storaký úžitok očakával. Ach môj Bože! daj ten zrast žiadaný v týchto srdciach dobrých ! Daj: aby sa títo svadobníci, poznajúc ohavnosť opilstva, zachovali pri striezlivosti, ktorá s pobožnosťou pokračuje, čistotu ochraňuje, dobrú povesť rozširuje, a tak aj kroz to získali česť svadbe, radosť cirkvi a spasenie svojej duši. Amen.