Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Hlasy z Ríma |
| Autor : | Jozefa Chata |
| Rok : | 1979 |
| Číslo : | 6 |
| Názov článku : | Prameň všetkého potešenia. |
| Text článku : | Pri vážnych stratách akoby vám boli niečo odtrhli z duše. Duša krváca, stráca odvahu. Klásť hojivý balzam na ranenú dušu, dvíhať skleslého a dodávať mu odvahy, to znamená tešiť. Ľudia sa zvykli vzájomne potešovať, ale asi len tak, ako si zvykli vzájomne blahoželať. Zo všetkého urobili spoločenskú, zdvorilostnú obyčaj. A čo sa robí len zo zvyku, je plytké, bez srdca. Pri dverách kostola stojí zástup známych a blahoželá novomanželom, ktorí vychádzajú z kostola po sobáši. Koľko z tých želaní je naozaj úprimných? Koľkí blahoželajú, len aby sa nepovedalo! A koľkí cítia v srdci pravý opak: závisť alebo aj nenávisť. V mestách to podobne robia aj nad otvoreným hrobom, do ktorého práve spustili rakvu s mŕtvym telom. Ľudia radradom prichádzajú k smútiacej rodine a vyslovujú sústrasť. Bol som na pohrabe mladého muža, jedináčka. Náhla, nečakaná smrť, automobilová nehoda. Rodičia boli zronení, nadovšetko matka, lebo kým syn žil, ukazovala, akoby mala naňho ťažké srdce. Vzal si za manželku dievča nie podľa vôle matky. Keď už mŕtvolu spustili do jamy a bolo počuť hrmot hrúd, dopadajúcich na rakvu, tú najstrašnejšiu hudbu, vtedy museli zronení rodičia počúvať jednotvarné a niekedy suché slová: « Prijmite moju sústrasť. » Ľudia prichádzali radradom a takto chceli tešiť. Aká útecha? Hovorí sa síce, že podelený žiaľ je len polovičný žiaľ. Ale ktože sa môže s rozžalostenými deliť v ich žiali? Išiel som aj ja. Neísť by za tých okolností mohlo vyznieť ako urážka. Povedal som len toľko: « Pri oltári nezabudnem na zosnulého! » Z prekvapených očí, ktoré matka na mňa zdvihla, bolo vidieť, že som povedal čosi viac než iní. Počula nielen naučené slová, ale videla vôľu pomôcť, a to nie vlastnými, ľudskými silami, ktoré sú nedostatočné, ale silou Boha. Nebola to moja útecha, ale útecha toho, koho obetu na oltári konám: útecha Božského Srdca. Bola to pripomienka: Tvoj syn žije a môžeš mu pomôcť. Pripomienka, že strata nie je úplnou, nanahraditeľnou stratou. A tu sme pri jadre veci. Tešiť, skutočne potešiť možno len tam, kde možno presvedčiť, že strata, ktorá človeka postihla, nie je stratou, alebo aspoň nie úplnou. Koľko myšlienok, koľko skutočných útech! Lenže tými myšlienkami môže potešovať iba človek, ktorý je presvedčený o ich pravdivosti. A možno potešovať len človeka, ktorý je týmto myšlienkam prístupný. Lebo tie myšlienky vyvierajú z prameňa všetkého potešenia, z Božského Srdca Ježišovho a len ten si ich môže osvojiť, komu je toto srdce blízke. Nadovšetko pri hmotných stratách koľká sila je v presvedčení: Nie všetko je stratené. Ešte sú hodnoty, za ktoré sa oddá žiť, a sú to hodnoty cennejšie než tie, čo sme stratili. Pri takýchto hmotných stratách Božské Srdce ani len nepotešovalo ľudí. Hoci je prameň jeho potešení nevyčerpateľný, Pán Ježiš nepokladal za primerané odčerpávať z neho pre straty majetku. Naopak, ešte povzbudzuje k takýmto stratám: « Ak chceš byť dokonalý, iď, predaj, čo máš, a rozdaj to chudobným a budeš mať poklad v nebesiach. Potom sa vráť a nasleduj ma! » (Mt 19,21). Urvala ti niekoho smrť? To, čo povedal naimskej matke, hovorí každému, kto narieka za mŕtvym: « Neplač! » Nie, nečakaj zázrak! Nečakaj, že ti hneď vzkriesi tvojho mŕtveho. Ale to, čo svätý Lukáš napísal o naimskom mládencovi, že ho Pán Ježiš vzkrieseného vrátil jeho matke, mohol by napísať o každom zomrelom. Raz nám Pán vráti každého, koho sme stratili. Raz sa všetci stretneme. Tí, čo odcestovali, nás len predišli. Niekto povie: « Toto má byť útecha? Veď súhrn všetkých tých rečí je: Vezmi kríž a nasleduj ma! » Nepopieram. Lenže to nie je moja výzva, lež výzva Syna Božieho. A on nekladie dôraz na slová Vezmi kríž! Ale na výzvu Nasleduj ma! Nikto na svete nás nezbaví utrpenia a ťarchy. Ale iba Kristus nám ťarchu premení na kríž, ukáže nám cenu kríža. Pravda, on nás dvíha na kríž, ale na kríži je on, UKRIŽOVANÝ BOH S OTVORENÝM SRDCOM. Ak nájdeme cestu k nemu, skúsime, že to SRDCE JE PRAMEŇOM VŠETKÉHO POTEŠENIA. |