logo
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Svätý ruženec
Autor : Michal Kľučár
Rok : 1947
Číslo : 11-12
Názov článku : Čisté srdce vie najlepšie ctiť
Text článku : Veľkí ľudia vo svojom živote oslavujú deň svojho narodenia, alebo mena. Ako by sme aj my neoslavovali sviatky Panny Márie, Kráľovnej nebies a zeme. Panna Mária si skutočne zasluhuje, aby sme ju často oslavovali. Skoro každý mesiac máme jej sviatok.
Keby sme prekutali celú literatúru, ba i dejiny, keby sme prezreli životopisy najslávnejších žien, nenašli by sme ani jednu takú, z ktorej by toľko nehy, svätosti, sily, nádeje, potešenia a milosti vychádzalo ako z nepoškvrnenej Panny. Čo je ona? Azda len celkom jednoduchučké, bezmocné slabé dievčatko? Už teraz je vyvolená dcéra Božia, ktorá je ozdobená takou krásou duševnou, ako žiadne iné stvorenie. Ako dorastajúce dievča, nie je len jednoduchým dievčatkom, i vtedy je „dievka Pánova." Keď králi pozdvihujú k nej svoje oči, nedívajú sa na ňu ako na osobu nižšie stojacu, ale ako na „Kráľovnú nebies". Keď ubiedené duše hľadajú u nej pomoc, vtedy ju vzývajú, ako sedmobolestnú matku. Keď ju prosí hriešnik o pomoc v rozličných pokušeniach, vtedy sa utieka k nej ako k „Nepoškvrnenej Panne."
Čo Eva, prvá žena skazila svojím hriechom, nemohol nikto napraviť, iba Panna Mária. Odkedy obrazy Panny Márie visia v našich kresťanských rodinách, odvtedy si ľudia viacej uctia čistotu duševnú, odvtedy aj panenstvo je viac uctievané a pokladané za veľkú čnosť. Kdekoľvek vidíme obraz Matky Božej, tam všade dúfame o pomoc, tam sa všetci snažia spoločnými silami ku všeobecnému dobru. Skutočne uctiť Pannu Máriu možno len čistým srdcom a čistou dušou. I v jej šľapajách môže len čistá duša chodiť. Túto myšlienku nádherne vyjadruje jedna legenda.
V jednom španielskom kostole stojí zvláštna socha. Obidve jej ruky sú odlomené. Niekedy socha bola pekná a celá, nepoškodená, ale vojna sa prehnala krajinou a sochu nejaký bezbožník poškodil, zohavil. Pokiaľ ešte socha bola celá, stalo sa tam mnoho uzdravení a vyslyšanie modlitieb, ale odkedy je poškodená, odkedy už Madona nemá ruky, odvtedy nedejú sa tam žiadne zázraky, lebo Madona nevie už svoje ruky zdvihnúť prosebne k Bohu, nakoľko ich nemá. Ale legenda ďalej to hovorí, že keby sa našiel taký človek, ktorý, keby kľakol pred sochou a sa modlil „Matka Božia, tu su moje ruky, tie sú také čisté, také skromné, nepoškvnené, že sa ti ich opovážim obetovať miesto Tvojich rúk...", keby sa našiel taký človek, ktorý by to urobil, vtedy by na svätom mieste zase boly zázraky.
Zaiste cítime veľký smysel tejto legendy! Hriešna duša cíti, že hriešne ruky nie nadarmo si uctia Pannu Máriu. Ale predsa vie, že najprv musíme so srdca slzami pokánia smyť všetku špinu, všetky škvrny, až potom môžeme spokojne pohliadnuť na jej večne čistú a hriechom nezašpinenú tvár.
Áno, lebo Panna Mária je protivou dneskajšieho sveta. Je protivou ľudí ku hmote veľmi silne sa pridržiavajúcich, je protivou kresťanov, ktorí svoju vieru vyznávajú len vtedy, keď im ich záujmy v tom nijako neprekážajú. Naša túha vo všetkom sa ťahá len k pozemským veciam, k hmote. Aj náš slovný poklad lepšie vyjadruje neústupnosť človeka od veci tohto sveta a vôbec bo nevábi, nepúta k nadprirodzeným ďiaľkam. Nedívame sa do výšin, lebo v našej zaslepenosti si myslíme, že tu budeme na veky.
V jednom meste, na krásnej známej ulici stojí pekná socha Panny Márie a na nej nápis. Tota pulchra es Mária, celá krásna si Mária! Aký je to veľký rozdiel, taká krásna socha, taký pekný nápis a v blízkozti neďaleko sochy mrzké plakáty, vo výkladoch skoro necudné obrazy, reklámy nemravného filmu, hostinec zlej povestí. Nie je svet tiež tomu podobný? Na kazateľniciach, ba aj v novinách všade sa predkladajú vzory života; či už vzory veľkých mužov, alebo svätých, ale v srdci každého človeka zostáva predsa len túha po vášni, po hriechu. Je to i nešťastie, lebo mnoho ráz aj s dobrým úmyslom sa vraciame do každodenného života. Ale keď v ňom blízko stojíme k hriechu, padáme a nakoniec náš ideál, naša nádej, náš polepšený život stojí len ďaleko od nás, a my sa k nemu nepribližujeme, zostávame naďalej v okovách vášní.
Áno, aj dávno boli ľudia dobrí i zlí, ale predsa je rozdiel medzi dávnymi časmi a medzi dnešnými. Vtedy pokladali za hriech aspoň jednotlivé veci, ale teraz sú takí ľudia, u ktorých hriech vypadá zo slovníka. Veď vlastne už milióny ľudí slovo ,;hriech" podkladá za zbytok nábožnosti, za prežitok starých zašlých čias ustrkovania a nevoľnosti. Dnes sa pravda zaobaľuje do pozlátky krásnych hesiel a moderných fráz a vnútri sa skrýva úskočnosť, hniloba a klamstvo. Toto sa nepokladá za hriech. Toto sa robí v mene ideálov. Hlásajú sa do sveta najsvätejšie práva človečenstva, a pod tým rúškom sa skrýva veľký útok práve na najsvätejšie práva ľudu. Všetko sa dá však pekne vyhovoriť, okrášliť a nakoniec to vyzerá tak, ako by inej pravdy na svete ani nebolo.
R. 491 pred Kristom sa začaly šíriť medzi obyvateľmi Ríma veľmi zdrcujúce chýry. Kade tieto chýry letely, ľudia všade trnuli od strachu a hrôzy. Hovorilo sa, že bývalý rímsky patrícius Coriolán, ktorý bol potrestaný vyhnanstvom, pripojil sa k nepriateľom Ríma, ku Volskom. Chcel sa pomstiť na Rimanoch, že ho poslali do vyhnanstva. Prichádzal v čele nepriateľského vojska proti Rímu, všetko ničil a pálil. Už stál tento pomstychtivý človek pred bránami Ríma, aby ho zničil vo svojej nenávisti. Patriciovia, vedúci mesta, strašne naľakaní, shromaždili sa, aby sa poradili, ako čeliť nebezpečenstvu, ktoré im hrozilo Odišli niekoľkí z nich ku Coriolánovi, aby ho na kolenách prosili, nech ušetrí svoje rodné mesto. Ale nepripustili ich ani do tábora. Potom odišlo pohanské kňažstvo, aby s modlitbou na perách uprosili pyšného Coriolána, nech neprivedie mesto do skazy. Ale ani to nič nestálo, nedosiahli nič. Nakoniec obyvateľstvo poprosilo starú matku Coriolánovu, aby ona poprosila svojho syna, ju azda skôr poslúchne. A čo nemohli dosiahnuť patriciovia svojím krásorečnením, čo nemohli dosiahnuť pohanskí kňazi svojimi modlitbami, to dosiahla stará, životom zlomená žena, Veturia, matka Coriolánova niekoľkými prosebnými slovami. Zradca syn vstúpil do seba a s nepriateľským vojskom odtiahol od múrov Ríma.
Nehrozí ľudstvu taká ukrutná skaza, ako vtedy hrozila Rímu? Nemôžeme stoprocentne povedať, že svet jej už vyhol. Miesto toho, aby bezpečnosť sa usídľovala na svete, prichádzajú všelijaké zprávy z viacerých končín sveta, že ľudstvo nie je spokojné, povstáva v bojí o slobodu a nedbá, či bude hynúť, alebo nie. Hlavná vec je, len aby dosiahlo slobody. Zlomený hlas starej matky zachránil Rím od skazy. Kto má zachrániť dnes svet od podobnej záhuby? Ku komu sa má utiekať ľudstvo vo svojej neistote? Koho má prosiť o pomoc? Niektoré mestá a štáty sa už viac ráz zasvätily Božskému Srdcu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Áno, k Madone sa máme utiekať, lebo ona svojou prímluvou veľaráz oslobodila ľudstvo od záhuby.
Pozrime si krásny obraz slávneho maliara Murilla. Jeho obraz je modlitba vyjadrená vo farbách. Na ňom je zobrazená Najsvätejšia Panna, obkľúčená anjelmi a díva sa do nebies, smerom k Bohu. Nedíva sa ani na anjelov, ani na seba. Svoje oči dvíha uprene k Bohu, prosí o pomoc. Či to nie je jasné vyjadrenie myšlienky že ona vyprosuje pomoc pre celý svet, pre každého človeka? Ona teda môže pomôcť, keď ju budeme prosiť o pomoc a keď ju bude svet uctievať. Ale nie len jedna polovica sveta, ale celý svet. Keď sa bude jedna polovica sveta sa k nej utiekať, a iní budú úctu k nej zakazovať, vtedy nemôže prísť vytúžený pokoj. Len záhuba, katastrofa môže prísť na svet. Áno, celý svet musí byť v tomto ohľade jednotný, nerozdeliteľný, shodný. Len tak môžeme dosiahnuť porozumenie, ináč nie. Jej dvanástimi hviezdami ozdobená hlava značí jej veľkosť, mohutnosť jej prímluvy u Boha. Ona môže jediná pomôcť, lebo je sprostredkovateľka milosti.
Zo šiesteho storočia sa nám zachoval jeden zvláštny ruský obraz. Mária stojí v záplave papršlekov, na prsiach, akoby na mieste srdca, má uloženého malého Ježiška, z ktorého vlastne vychádza celá táto žiara na všetky strany. Malý Ježiško vyzerá ako žiariaca hostia. Obraz je tak vymaľovaný, akoby Mária ani nemala svoje vlastné srdce, ale ako by jej srdce nahradzoval sám Ježiš, takže Mária je iba živou monštranciou, živým tabernákulom, bohostánkom. Zvonku je Mária, a zvnútra je Ježiš. Toľko značí, že Ona je vo všetkom shodná s vôľou svojho Syna, s vôľou božou, nič sa od nej neodlišuje. Tvoja vôľa a vôľa božia sú shodné vo všetkom? Hovoríš, že veríš v Boha. Ale neveríš ty najprv v seba, nehľadáš vo všetkom najprv seba a tak Boha a svoju dušu? Nezáleží na tom, či si robotník, roľník, chudobný, bohatý, zdravý, chorý, muž, žena, mládenec, dievka neučený. Zvonku máš byť to, čo si podľa zamestnania, zvnútra to, čo ten obraz ukazuje, stánkom božím. Veď Kristus hovorí: „Kto miluje mňa, ja a môj otec prídeme a budeme prebývať v ňom." Aj svet je tiež takou živou monštranciou, ktorá vo svojej mohutnosti a vonkajšej kráse, nádherne zobrazuje Boha. Ale v tej monštrancii hlodá jeden červík, a to je človek. Keď všetci ľudia budú živou monštranciou, vtedy zmizne aj ten červík a svet sa premení v miesto pokoja a blaženosti. Ale celý svet musí byť taký, nie tak rozdelený a navzájom znepriatelený, ako je teraz.
R. 590 vyliala sa rieka Tibera v Ríme a zaplavila celé mesto. Toto spôsobilo strašný mor. Ľudia vo veľkom počte zomierali. Rím bedákal v ukrutnej katastófe usprostred smrti. Sám Pápež Pelagius II. bol zachvátený morovou ranou a zomrel. Jeho nástupca nariadil, aby po uliciach mesta v sprievode niesol sa obraz Panny Márie, ktorý namaľoval sám evanjelista Lukáš. Rímsky ľud prosebne volal na uliciach večného mesta: Mária, Kráľovná nebies, naj dobrotivejšia Panna, pros za nás. A keď celý Rím volal k Matke Božej, videli na Hadriánovom hrade anjela, ako schováva meč do pošvy na dôkaz, že vzývaním mena Márie uprosený Boh navrátil zdravie celému mestu.
Nemáme sa teda aj my k nej utiekať a ju o pomoc prosiť? Zaiste musíme, to je naša kresťanská povinnosť. Máme ju aj uctiť. Ale môže ju uctiť hodne každý človek, aj hriešnik? Nie, nemôže. Keď ju chceme dôstojne uctiť, musíme mať čisté ruky, také, ktoré nemajú na sebe mnoho škvrny. Jej osoba vysoko vyčnieva ponad všetkých svätých v nebi, tak iste, ako vyčnievala na zemi nad všetkými ľudmi. Vidíme pred sebou ideál života, príklad, vzor nášho žitia. Nemôžeme však byť taký dokonali v našich skutkoch, ako bola ona; ale môžeme sa aspoň priblížiť hoci ďaleko ku jej duševnej kráse. Priblížime sa ku nej vtedy, keď slovo hriech bude pre nás hrôzou, keď slovo hriech sa nebude týkať povedome našich skutkov, keď ho vylúčime úplne zo svojho slovníka, lebo ho nebudeme páchať. Áno, hriechu sa bojme a vtedy budeme dobrými marianskými ctiteľmi, vtedy budeme hodní jej úcty. A Ona nebeská kráľovná, skutočne nám bude pomáhať svojou prímluvou v nebi u svojho Božského Syna, aby hriech čím menej panoval na svete, aby sa ho všetci ľudia báli, aby ho nepáchali. Keď hriech sa umenší, vtedy aj väčší pokoj sa rozhostí v ľudských srdciach. Bezpečnosť a láska jedného ku druhému opanuje svet. Kráľovná pokoja, Matka Kristova, pros za nás a za celý nešťastný svet teraz, ale najmä v každom nešťastí!